Pri dystýmii sa postihnutí sťažujú, že ich život sa odohráva akoby za nejakým „šedým závesom.“ Prevažnú časť roka sa cítia slabí, apatickí a bez radosti. Často ich ruší aj príslovečná „mucha na stene.“ Takmer nič ich úprimne nezaujíma, stratili schopnosť naozaj sa tešiť, obdobne ako súcitný smútok. Rovnako je ochromená aj schopnosť prežívať pôžitok (anhedónia). Depresívne rozladenému človeku nejde nič ľahko od ruky...
Ako sa dystýmia líši od iných foriem depresií?
Popísané chronické depresívne ochorenie je potrebné hlavne odlíšiť od iných foriem depresií, ako aj od všeobecných porúch, ktoré sprevádzajú telesné ochorenia a najmä by sa nemali považovať za charakterové poruchy. Treba si vždy uvedomiť, že najdôležitejší rozdiel oproti väčšine iných foriem depresií je v tom, že pri dystýmiách ide o dlhodobo pretrvávajúce rozladenia. Väčšina iných depresií prebieha epizodicky, čiže zaznamenávame obdobia dobrého stavu (eutýmne intervaly), ktoré sa striedajú s periódami nepríjemných pocitov, t. j. viac alebo menej ohraničených fáz skleslej nálady. Podľa stupňa zodpovedajú dystýmie ľahkým až stredne ťažkým fázovo sa opakujúcim (recidivujúcim) depresívnym epizódam. Podobne ako iné formy depresií, začínajú tiež v rannom dospelom veku a trvajú mesiace, roky, niekedy až celý život. Keďže porucha postihuje celý duševný život, pôsobí ochromujúco na mnohé reakcie a modality správania chorého na dystýmiu, postihnutá je celá osobnosť. Preto sa tiež hovorilo a hovorí o depresívnych alebo psychastemických poruchách osobnosti.
Ako sa majú správať príbuzní?
Podobne, ako pri mnohých iných psychických poruchách, sú pri dystýmii v dôsledku chronického citového utrpenia postihnutí ako partneri, tak aj rodinní príslušníci. Neúspešné sú pokusy naladiť chorého radostne pomocou pekných spoločných zážitkov, neúspešné sú výzvy, aby „nevešali hlavu“, alebo aby sa „vzchopili.“ Problémom chronických depresívnych „rozlád“ je práve neschopnosť tešiť sa, prežívať živý záujem o niečo. Dystýmie tiež súvisia s nedostatkom vôle. Ide len o chronický stav depresívnej vyčerpanosti!
Preto pre príbuzných platia nasledovné pravidlá:
-
dystýmie sú ochorenia prejavujúce sa v citovej sfére, nálade, ide skutočne o vážne ochorenie
-
za psychickú poruchu nie je zodpovedný ani príbuzný, ale ani chorý.
-
pri medikamentóznej liečbe a psychoterapii sa bude postupne, pomaly ťaživá hmla rozplývať a presvetľovať. Prvé iniciatívy chorého by sa preto mali obozretne sprevádzať a podporovať. Vyhýbajte sa však preťažujúcim požiadavkám.
-
v rozsahu, v akom sa bude zmierňovať depresívne „ochrnutie“ všetkých aktivít, bude váš uzdravujúci sa príbuzný rozvíjať vlastnú aktivitu.
Ako sa dá ochorenie liečiť?
Dystýmie, podobne ako iné formy depresií, nemajú nejakú jednotnú príčinu (etiológiu). Určitú úlohu zohrávajú ako vrodené faktory, tak aj osobnosť, životná skúsenosť a životná situácia. Podobne rôzne budú aj terapeutické prístupy. S depresívnymi rozladeniami spojené poruchy v biochémii a elektrofyziológii určitých štruktúr, najmä v medzimozgu a stredného mozgu, si vyžadujú liečbu vhodnými antidepresívnymi liekmi. Tieto lieky vlastne dopĺňajú, vyrovnávajú deficit tých chýbajúcich látok v mozgu, ktoré majú za úlohu normalizovať dušev- nú aktivitu, energiu, náladu a celkové pocity. Keďže ide vždy o navodenie „normálneho biologického stavu“, netreba mať obavy z toho, že by sa človek stal závislým od podávaného lieku - antidepresíva.
Veď ľudia chorí na dystýmiu sú často až pomocou medikamentov schopní opäť aktívneho života, sú schopní opäť vziať život do svojich rúk, identifi - kovať určité zaťažujúce situácie a zmeniť ich. K tomu nutne potrebujú psychoterapeutickú podporu. Postihnutí by mali po stabilizácii psychického stavu dbať na to, aby našli vhodnú rovnováhu medzi námahou a uvoľnením sa, aby vedeli identifikovať zaťažujúce a zvlášť preťažujúce každodenné situácie a prediskutovali ich s terapeutom, hľadali alternatívne riešenia, ako by v budúcnosti mohli v tej či onej situácii postupovať. Dôležité je dopriať si čas, v ktorom si, obrazne povedané, môžu „dobiť duševné baterky.“
Ľudia so sklonom k depresívnym rozladeniam sú často málo privyknutí vyciťovať vlastné potreby, nálady a túžby, jasne formulovať a dôsledne niečo robiť pre seba samého. Zo skúsenosti s ochorením by mali ľudia so sklonom k chronickým depresívnym náladám odvodiť aj pravidlo, že si treba všímať ranné varovné signály – príznaky nového psychického rozladenia. Spoločne, v rozhovore s najbližšími príbuznými, by sa mali jednoznačne identifikovať takéto znaky preťaženia alebo depresívneho rozladenia. Nové objavenie sa príznakov by malo byť podnetom k tomu, aby nenechali ochorenie dlhodobo prebiehať, ale aby, pokiaľ je to možné, začali včas s dôslednou liečbou.
Autor článku: MUDr. J. Hašto, časopis Bedeker zdravia