Pri pojme alkoholizmus ešte stále narážame na „zamračené nebo“ predsudkov, predstavy a mýty o pacientovi, diagnostike a možnostiach liečby. Pacient však má nádej, že liečba tejto duševnej choroby môže byť veľmi často úspešná. Na druhej strane sa nielen laici, ale i lekári pri kontakte s alkoholovo závislým a jeho najbližšími často dopúšťajú chýb.
Alkoholová závislosť je choroba ako každá iná. Pri liečbe závislých prevláda veľa mýtov. Často ide o mýty laické (partnerské, klientské), ale aj o prinesené medicínske mýty (iatrogenizácia pacienta, označkovanie a podobne).
Mýtus diagnostiky
Mnohí lekári diagnostikujú akýkoľvek problém súvisiaci s konzumom alkoholu ako alkoholizmus, čo je veľmi zavádzajúce a nebezpečné. Ak napríklad praktický lekár podľa podaných informácií manželky, družky, syna a podobne hodnotí inú osobu ako závislého (alkoholika), vystavuje aj vzťah aj pacienta nebezpečnému označkovaniu, čo nemusí byť vždy skutočne pravda. Je to niečo podobné, ako keby sme podľa subjektívne popisovaných bolesti brucha mohli „od stola“ diagnostikovať zhubné ochorenie žalúdka, či zápal pankreasu. Pravda je taká, že kým asi 20 – 25 percent populácie nadmerne a pravidelne konzumuje alkohol, čo nazývame nadužívaním (abúzom alkoholu bez závislosti, pijanstvom), poznáme aj klientov s označením škodlivé užívanie alkoholu (mizúzus), ktorí tiež nie sú alkoholovo závislí.
Skutočne závislých od alkoholu je približne 5 percent populácie bielej rasy. K tomu, aby sa človek stal závislým od alkoholu totiž nestačí nadmerne konzumovať, či vôbec konzumovať alkohol. A tak niekto, kto je denne v opojení a pije rovnaké a pritom značné dávky alkoholu, môže byť pokojne celý život abúzerom alkoholu (teda pijanom) bez akejkoľvek alkoholovej závislosti.
Naopak, nenápadný človek, slušný, možno náš príbuzný, sused, podriadený, kolega, zodpovedný, úzkostlivý, na ktorom nemusia byť nápadne prítomné známky pitia, ani ho nevidíme v stave opitosti, je pokročilo alkoholovo závislý. Preto sa alkoholizmus nazýva procesuálnym ochorením (podobne ako schizofrénia).
Jeho procesualita súvisí so zmenou symptómov, dynamikou zmien počas rozvoja choroby a uzdravovania. Tak, ako existujú fázy choroby, tak isto existujú aj fázy uzdravovania. Choroba je uzdraviteľná, ale nie vyliečiteľná. Teda niekoľkoročnou abstinenciou a zmenou kvality života sa dosiahne stav remisie (abstinujúci sa cítia slobodní, nič im nehovorí reklama na alkohol, ani to, že vidia piť iných, že sú v prostredí, kde je dostupný alkohol). Oslobodzujú sa tak zo zajatia podobne, ako sa oslobodzuje pacient, ktorý dosiahne remisiu pri sclerosis multiplex, či astme. Pritom abstinencia od všetkého, čo alkohol obsahuje je denno-denná (nie celoživotná – tento pojem demotivuje pacienta, aj príbuzného, dĺžka života je neopísateľná).
Na to, aby sa stal človek alkoholovo závislým vôbec nestačí piť, podobne ako nestačí jesť veľa cukru, aby sa stal človek diabetikom. Samozrejme, že bez konzumu alkoholu to nejde, ale samotný konzum alkoholu nie je príčinou, ale prejavom alkoholovej závislosti, ak je správne diagnostikovaná. Pre vysvetlenie rizika vzniku závislostí možno použiť napríklad farbu trikolóry – modrú, bielu, červenú.
Modrá je napríklad osobnosť pacienta (povaha, pre neho typické prejavy v správaní). Často sa ľahšie stávajú alkoholovo závislí ľudia neistí, obsedantných rysov, úzkostní, so sklonom k depresívnej reaktivite, emočne nestabilní a podobne. Jedna „tretina“ perspektívnej závislosti je daná osobnosťou.
Ďalšia farba – červená predstavuje genetickú záťaž v rodinnej anamnéze. Napríklad švédski autori uvádzajú, že riziko zdedenia dispozície závislosti od starého otca na vnuka je štyrikrát častejšie, než od starého otca na vnučku.
Biela farba reprezentuje sociálne faktory, ktoré determinujú, či sa z jedinca stáva perspektívne závislý alebo nie, dopomáhajú „prevaleniu sa“ symptómov. Zaraďujeme sem ranné detstvo, zázemie v rodine, vzťahy medzi súrodencami, rodičmi, v práci, v škole, chudobu, bohatstvo, pracovné prostredie, rodinu, spoluzávislosť v rodine, atď.
Pravda je taká, že ak liečime závislého od alkoholu, musíme liečiť aj jeho rodinu. V praxi sa totiž často stáva, že alkoholovo (látkovo) závislý je „menej chorý,“ než jeho spoluzávislá (aj vzťahovo) manželka, ktorá podobne, ako aj chorá rodina, môže tvoriť tzv. závislosť. A tak ako existujú po celom svete kluby abstinentov „Alcoholic anonymous,“ existujú aj kluby „Al Anon“ (kluby pre spoluzávislých partnerov). V klbku závislosti totiž nie je vždy jednoznačne jasné, kde je začiatok a kde koniec...
V diagnostike často panuje mýtus, že za alkoholizmus si môže človek sám. Častá je i falošná diagnostika problémov, ktoré súvisia s alkoholovou závislosťou. Závislý svoju závislosť bagatelizuje, racionalizuje, simplifikuje ho. Zamlčí konzum alkoholu a navštevuje mnoho lekárov- špecialistov, ktorí síce zistia, že má hepatopatiu, pankreatopatiu, neuropatiu, hypertenziu, či ischemickú chorobu srdca, ale pri iniciálnej závislosti nemusia odhadnúť primárnu závislosť.
Ešte zamotanejšie je to pri diagnostike duševných porúch. Veľmi veľa porúch úzkostného spektra, depresívnych epizód, či organických porúch je podmienených primárnym alkoholizmom. Na druhej strane, u značnej časti alkoholikov je primárne prítomná napríklad úzkostná porucha, sociálna fóbia, agorafóbia, panická porucha, depresívna porucha, ktoré sú „prepíjané“ alkoholom (tzv. symptomatický abúzus alkoholu).
Závislosť sa rozvíja ako sekundárna. Diagnostika musí byť preto veľmi opatrná, citlivá na symptómy, musia sakorigovať a liečiť aj postoje a psychopatológia príbuzných a podobne. Štruktúra alkoholovo závislých sa úplne zmenila za obdobie posledných 10 rokov. Aktuálne sa výrazne znižuje vek alkoholovo závislých, často sú to pacienti pod 18 rokov.
Mýtus zbytočnej liečby
Už dávno neplatí, že liečba alkoholovo závislého je nízko úspešná, či neúspešná. Fázy liečby sú taktiež viaceré a každý alkoholovo závislý sa vyskytuje v inej. V štádiu popierania potreby liečby a symptómov závislosti je nevyhnutný čas, trpezlivosť a práca s motiváciou závislého. Ak by sme toto štádium chceli „preskočiť,“ bolo by to niečo podobné, ako by sme chceli preskočiť pubertu v živote človeka.
Mnohým závislým vadí doterajší život, sú znechutení zo seba a z následkov svojho alkoholizmu – tzv. „turning point.“ Pri svojej chorobe závislý ako prvé stráca pocit sebaúcty, sebaistoty, sebadôvery, tzv. „ self-esteem“ a to je príznak, ku ktorému sa nedostaneme na základe zhodnotenia somatického stavu, či sledovania hlavnej psychopatológie. Toto je nosný príznak, na ktorý naväzuje porucha sebahodnotenia, asertivity, introspekcie.
Mechanizmom hyperkompenzácie sa závislý obraňuje (teda nesmelý sa správa suverénne, a podobne). Navonok zjavné prejavy závislosti ako strata kontroly pitia, neschopnosť spontánnej abstinencie, craving (prahnutie po alkohole), suché recidívy (snívanie o pití), abstinenčné príznaky, alkoholocentrické správanie, zmeny v tolerancii dávok, zmena preferencie druhu nápoja a ďalšie desiatky symptómov sú teda oveľa jednoduchšie diagnostikovateľné, liečiteľné aj merateľné.
Treba vyvrátiť aj mýtus, že z alkoholizmu sa môže človek uzdraviť iba vtedy, ak absolvuje ústavné protialkoholické liečenie. Po druhé, liečba alkoholizmu musí byť na „mieru šitá“ a podľa rôznych klasifikácií alkoholizmu delíme alkoholovo závislých na viacero subtypov. Istá skupina alkoholovo závislých vôbec nie je vhodná, zrelá a motivovaná na ústavnú liečbu a táto liečba v nesprávnom období by ich demotivovala a zhoršila ich psychopatológiu. Ak niekto z príbuzných liečbu chce a pacient nie, vzniká takzvaný fenomén pseudomotivácie. Práve takéto manipulácie zo strany príbuzných prezrádzajú často spoluzávislé prejavy najbližších, či ich psychopatológiu, anomalitu ich osobností. Spoluzávislí príbuzní si často myslia, že oni sú obeť a závislý je vinník, čo je ťažký omyl.
Viktimizácia je brzdou v abstinencii a uzdravovaní. Mnoho alkoholovo závislých nikdy neabsolovovalo ústavnú protialkoholickú liečbu. Často im skôr vyhovuje liečba v dennom stacionári, respektíve radi navštevujú kluby abstinujúcich závislých, kde sú akceptovaní, podporovaní rovnako uzdravujúcimi sa.
Z hľadiska farmakoterapie je už prekonaná doba, keď sa závislým podávala apomorfínová (averzívna) terapia, súvisiaca s nepríjemným zvracaním. Liečba alkoholizmu disulfiramom (Antabusom) je taktiež už v úzadí, nakoľko disulfiram nie je psychofarmakum v pravom slova zmysle, ale len „ brzda,“ aby závislý nemohol piť. Navyše disulfiram nie je na Slovensku registrovaný liek, je kontraindikovaný u pacientov s hepatopatiou, či ischemickou chorobou srdca.
Typologicky je nevyhnutné uvedomiť si, o aký alkoholizmus u závislého ide. Ak je primárne prítomná depresívna porucha a závislosť je sekundárna, vtedy je nevyhnutná primárna antidepresívna liečba, psychoterapia v akútnom štádiu je kontraindikovaná. Ak ide o abstinenčné ťažké príznaky je často nevyhnutná hospitalizácia. Ak ide o alkoholické psychózy, je nevyhnutné priamo pacienta hospitalizovať na psychiatrickom oddelení. V liečbe alkoholizmu máme už aj u nás preparát, ktorý vo svojej biologickej podstate pôsobí v mozgu a redukuje už spomínaný craving (túžbu, či prahnutie po alkohole). Ide o akamprosát. Vďaka tomuto preparátu u správne indikovaného pacienta dosahujeme zníženie túžby po alkohole, úpravu spánku, zlepšenie kognitívnych (poznávacích) schopností. V škandinávskych krajinách je výskum liečby závislosti masívne podporovaný firmami. Istý producent vodky vo Fínsku spolufinancuje liečbu alkoholovej závislosti. Vidieť za obzor závislosti a vedieť ju „poraziť“ je tým najdôležitejším pre pacienta aj príbuzných.
Autor článku: MUDr. Eduard Višňovský, časopis Bedeker zdravia