Použitie liekov v tehotenstve patrí stále k najrizikovejším liečebným postupom a je pod prísnym etickým dohľadom.
Pri liečbe matky existuje riziko poškodenia plodu, ktorého rozsah a forma sú ťažko predvídateľné a závisia od viacerých faktorov. K poškodeniu môže dôjsť prakticky vo všetkých fázach vývoja plodu, najčastejšie však v kritických fázach tehotenstva, ktorými sú obdobie vývinu orgánov dieťaťa (4-16. týždeň), obdobie pred pôrodom a v priebehu pôrodu.
Moderná teratológia (veda o vrodených znetvoreniach niektorých orgánov alebo celých organizmov) má relatívne krátke dejiny. V roku 1941 Gregg popísal vrodené vady u detí, ktorých matky prekonali v tehotenstve rubeolu. Ďalší smutný medzník sa týkal thalidomidovej aféry (thalidomid – liek na zmiernenie rannej nevoľnosti u tehotných žien, používaný v 50. a 60. rokoch minulého storočia, spôsoboval poškodenia plodu, stiahnutý z trhu). Historické objavy niektorých liekov znamenali výrazný obrat v možnostiach účinnej liečby, avšak i najúčinnejší liek má určité vedľajšie účinky na ľudský organizmus.
Znalosti vedľajších účinkov liekov v súvislosti s výskytom vrodených vývinových chýb a porúch ľudskej reprodukcie aj napriek značnej snahe početných vedeckých kolektívov na celom svete sú stále neúplné. Sleduje sa náchylnosť na potrácanie plodov, výskyt rôznych vývinových chýb a tiež zaostávanie v telesnom a duševnom vývine. Citlivosť plodu je omnoho väčšia na faktory z vonkajšieho prostredia aj vzhľadom na fakt, že vlastné ochranné imunitné systémy sa tvoria a vznikajú až po narodení dieťaťa.
Treba si uvedomiť, že tehotenstvo je fyziologický proces, kde potencionálne riziko môžu mať aj lieky, ktoré sú inak neškodné. Napriek moderným farmakologickým metódam a pokroku v oblasti klinickej farmakológie (veda zaoberajúca sa účinkom liečiv na človeka) potrvá zrejme ešte dlho, kým bude možné spoľahlivo určiť, aký liek a v akej dávke môže spôsobovať poškodenie ľudského plodu.
Základnou požiadavkou pri každom rozhodovaní o liečbe tehotných by mala byť zásada – podávať lieky len v nevyhnutných, naliehavých prípadoch. Farmaceutické spoločnosti často v súhrnoch údajov o prípravku uvádzajú formuláciu: „liek možno podávať len v prípadoch, kedy potenciálny prínos pre matku prevažuje nad potenciálnym rizikom pre plod“. Neuvádza sa však kto je schopný presne vyčísliť tieto zmieňované riziká. Mal by to byť predpisujúci lekár, ten však nemá dostatok informácií pre takéto rozhodnutie.
Užívanie akéhokoľvek lieku v tehotenstve, aj toho „bezpečného“, by malo byť len v opodstatnených prípadoch, nemalo by byť svojvoľné a bez konzultácie s lekárom. Pokiaľ žena už liek užívala a má obavy z jeho vplyvu na dieťatko, tak mieru rizika takéhoto lieku pre plod posudzuje klinický farmakológ, nie gynekológ.
Do jeho kompetencie patrí aj prípadné vyjadrenie sa k umelému prerušeniu tehotenstva z farmakologickej indikácie.
Základné princípy farmakoterapie v tehotenstve možno zhrnúť vzhľadom na pretrvávajúci nedostatok vierohodných údajov o bezpečnosti liekov nasledovne:
-
každý liek aplikovaný počas tehotenstva predstavuje individuálny terapeutický experiment a postup výberu lieku je zložitý
-
pri rozhodnutí podania lieku musí zreteľne prevážiť prínos nad rizikom
-
uprednostniť liek, s ktorým sú dlhodobé skúsenosti pred novým liekom
-
ak je možnosť výberu, uprednostniť hydrofilné molekuly
-
použiť najnižšie možné terapeutické dávky
-
monitorovanie plodu, amniocentéza (odber plodovej vody), sonografia
Autor článku: časopis Bedeker zdravia