Zmienky o akútnych otravách možno nájsť už vo veľmi starých písomných pamiatkach. Napríklad v Ebersovom papyruse z roku 1600 p. n.l. je klinovým písmom zaznamenaný zoznam jedov, medzi ktorými sú bolehlav, ópium, rastliny s alkaloidmi či obsahom ťažkých kovov (olovo, meď a antimón). Hippokrates má vo svojich spisoch taktiež údaje o dávkovaní a predávkovaní liekov.
Vražedné intoxikácie, ako metódy mocenského boja medzi šľachtickými rodmi, neboli v stredovekej Európe ničím neobvyklým. V 60-tych rokoch 20. storočia sa už zdalo, že komplexná intenzívna starostlivosť a umelá pľúcna ventilácia problematiku ťažkých akútnych otráv vyriešia. Uvádzanie nových liečiv, predovšetkým neuroleptík, antidepresív a benzodiazepínov, si 70-tych rokoch vynútilo nové postupy v liečbe pri ich predávkovaní. Otrava je porucha zdravia, či poškodenie organizmu vzniknuté pôsobením biologicky aktívnej látky (jedu). Ťažké otravy môžu spôsobiť aj huby, ktoré obsahujú jedovaté látky - hubové toxíny. Sú to špecifické hubové jedy, ktoré sú v čerstvých i v skazených plodniciach jedovatých druhov. Okrem toho rozoznávame v hubách i nešpecifické toxické látky, ktoré vznikajú rozkladom alebo činnosťou mikroorganizmov.
Rozdelenie otráv
-
patofyziologické hľadisko
-
spôsob vzniku
-
druh toxickej látky
-
brána vstupu do organizmu
-
klinický priebeh od momentu expozície
Veľkú skupinu otráv tvoria huby pôsobiace svojimi toxínmi na nervovú sústavu. Ide o toxíny muskarín a mykoatropín, ktorý sa zistil v muchotrávke tigrovanej (Amanita pantherina), ktorú si hubári veľmi často mýlia s jedlou muchotrávkou hrubou (Amanita spissa). Pri otrave mykoatropínového typu začne otrávený už po 30 minútach až 2 hodinách pociťovať sucho v ústach a v hrdle, nevoľnosť bez zvracania, búšenie srdca, bolesti hlavy. Ľahká otrava prebehne aj s vymiznutím príznakov asi za 24 hodín, ak sa chorému poskytne rýchle lekárske ošetrenie. Smrteľných prípadov je asi 10 - 15 percent z celkového počtu otráv touto hubou.
Príznaky
Neurologické príznaky bývajú niekedy veľmi pestré. Od banálnych pocitov mravčenia v tele, závratov, hučania v ušiach, bolestí hlavy, až po obrnu, alebo svalové kŕče a poruchy videnia (pacient vidí svoje okolie akoby v hmle). Nezriedka je tento typ otravy sprevádzaný aj agresivitou. Z psychických porúch sú pri otravách najčastejšie stavy úzkosti, halucinácie, agitovanosť, v ťažších prípadoch stav prechádza do somnolencie až kómy. Ľahká otrava prebehne aj s vymiznutím príznakov asi za 24 hodín. Nezvyčajná je otrava čechračkou podvinutou (Paxilus involutus). Táto huba bola dlho pokladaná za jedlú. Až neskôr sa dostala na index jedovatých húb. U niektorých, ktorí čechračku podvinutú jedávali častejšie a dlhé roky, sa objavili komplikácie a niekoľko smrteľných otráv. Mechanizmus účinku čechračky na ľudský organizmus sa podarilo objas niť skupine lekárov na univerzite v Hannoveri, ktorí zistili, že v tomto prípade nejde o otravu špecifickým toxínom, ale o ťažkú črevnú alergiu na jej opakované požívanie. V extrémnom prípade môže pacient zomrieť na následky málokrvnosti, lebo táto huba zapríčiňuje hemolýzu (rozklad červených krviniek).
Poškodenie pečene a obličiek
Najnebezpečnejšie sú huby, ktorých toxíny poškodzujú pečeň a obličky. Je to muchotrávka zelená (Amanta phalloides) a jej formy i muchotrávka končistá (Amanta virosa), ktoré majú na svedomí až 98 percent smrteľných prípadov. Toxíny sa nachádzajú vo všetkých častiach plodnice a ich účinnosť sa nemení sušením alebo dlhodobým skladovaním. Sú to huby, ktoré sú smrteľne jedovaté aj po dôkladnej tepelnej úprave. Množstvo toxínov v plodniciach je pritom premenlivé. Predpokladá sa však, že jediná stredne veľká plodnica môže usmrtiť dospelého človeka. Pri liečení otráv muchotrávkou zelenou sa úspešne využívajú preparáty s kyselinou tiooktovou. Prvé príznaky otravy sa prejavia až po 8 - 12 hodinách, niekedy aj neskôr. Toto dlhé bezpríznakové obdobie je charakteristické pre otravu hubami skupiny muchotrávky zelenej. Postihnutý následne náhle pocíti nevoľnosť, malátnosť, kolikové bolesti žalúdka a začne dáviť. Po 3 – 4 dňoch sa stav zdanlivo, ale mylne zlepší. Objaví sa žltačka a stav sa prudko zhorší. Na 8. – 12. deň otravy postihnutý zomiera na zlyhanie pečene.
Srdcovo-cievne komplikácie
Klinické príznaky zo strany kardiovaskulárneho aparátu sú tiež časté a vyplývajú z narušenia vodného a elektrolytového hospodárstva. Na možnosť otravy môžu upozorniť i niektoré nešpecifikované klinické príznaky ako vzhľad kože, telesná teplota, veľkosť zreníc. Súčasťou laboratórnej diagnostiky je i monitorovanie ostatných krvných parametrov, ktoré poskytujú obraz o celkovej odozve otravy v organizme. Na začatie intenzívneho liečenia treba poznať pôvodcu otravy. Preto nespracované huby, zvyšky jedla, prípadne prvé zvratky so zvyškami húb treba poslať na mykologické vyšetrenie.
Jedovaté huby
Zo 100 000 všetkých húb, vyskytujúcich sa na zemeguli, je v Európe 150 – 200 jedlých druhov. Jedovatých húb, ktoré obsahujú 32 rôznych mykotoxínov, je viac ako 100. Z tohto počtu je v Európe 40 a v USA až 80 veľmi jedovatých. K najviac nebezpečným patrí skupina smrteľne jedovatých vyšších húb.V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že najjedovatejšou známou hubou nie je muchotrávka zelená, ale kapucňovka brázditonová (Galerina sulcipes), ktorá obsahuje až dvojnásobné množstvo alfa amanitínu v porovnaní so samotnou Amanitou phalloides.
Prvá pomoc pri otrave hubami
Rýchla a účinná prvá pomoc rozhoduje o ďalšom osude otráveného pacienta, zabraňuje vzniku ťažkých komplikácií a v mnohých prípadoch rozhoduje o jeho živote. Prvá pomoc pri otravách hubami spočíva v prvom rade v odstránení zvyškov jedovatých húb zo žalúdka a čriev. Liečba postupuje od prerušenia expozície jedu, jeho eliminácie z organizmu, cez udržiavanie životných funkcií a včasnú resuscitáciu až po výplach žalúdka. Otravy hubami – ich včasné rozpoznanie a adekvátna liečba predstavujú aj v súčasnosti závažný medicínsky, ošetrovateľský, ako aj etický. Je to dané nielen zvyšujúcim sa počtom hubárov, ale predovšetkým ich nedostatočnými vedomosťami, neopatrnosťou a príliš veľkou sebadôverou i stále sa rozširujúcim sortimentom zbieraných húb.
Autor článku: Doc. PhDr. Ivica Gulášová, PhD., časopis Bedeker zdravia