Zachrániť život je povinnosťou každého človeka. Neposkytnutie prvej pomoci môže byť dokonca trestné. Nikto z nás nikdy nevie, kedy a za akých okolností bude musieť poskytnúť prvú pomoc. Záchrana života je úžasná vec, ak si uvedomíme, že aj nás môže niekto zachrániť, len preto (alebo práve preto), že pozná základné pravidlá poskytovania prvej pomoci.
Postupnosť krokov pri poskytovaní prvej pomoci, ak napríklad nájdeme človeka, ktorý nereaguje:
- uvoľnenie dýchacích ciest
- zastavenie rozsiahleho krvácania (predovšetkým tepnového krvácania)
- dýchanie z úst do úst, v prípade zástavy dýchania
- nepriama masáž srdca, v prípade zástavy srdcovej činnosti
- Po stabilizácii stavu postihnutého privoláme odbornú zdravotnícku pomoc!
Prvá pomoc pri krvácaní
Zastavenie rozsiahleho krvácania je nutným predpokladom pre poskytnutie účinnej prvej pomoci. Postihnutého obhliadneme a hľadáme miesto silného krvácania. Ak nájdeme viacero zdrojov silného krvácania, prioritne ošetrujeme tepnové krvácanie, ktoré identifikujeme podľa svetlejšej farby krvi a prudkého striekania.
Tepnové krvácanie
Postihnutého uložíme do vodorovnej polohy. Tepnové krvácanie môžeme zastavovať viacerými spôsobmi. Najefektívnejším spôsobom je stlačenie takzvaných tlakových bodov a zastavenie prúdenia krvi k rane. Tieto body sa nachádzajú v hornej časti končatín na ich vnútornej strane. Pri tlaku musíme tlačiť priamo na tepnu zásobujúcu poranenú časť tela. Ak tlakový bod nevieme nájsť (alebo ho nie je možné použiť) je potrebné zastaviť krvácanie priamym tlakom na ranu. Tento spôsob je účinný, ale poranenému hrozí infekcia. Preto ho používame iba v najnutnejšom prípade. Inak vždy tlačíme na ranu sterilným obväzom!
Prvá pomoc pri zastavení dýchania
Pri zástave dýchania vykonávame dýchanie z úst do úst. Pred samotným začiatkom musíme skontrolovať priechodnosť dýchacích ciest. Ak vykonávame prvú pomoc sami, k postihnutému si kľakneme po jeho pravej ruke. Ak ju vykonávame vo dvojici, kľakneme si k postihnutému po jeho ľavej ruke. Skontrolujeme, či má priechodné dýchacie cesty. Jednou rukou mu pridŕžame zaklonenú hlavu a prstami mu upcháme nos.
Druhou rukou pridržíme bradu, aby ostali ústa otvorené a vydýchneme celý obsah pľúc do jeho úst. Pri vydychovaní pozorujeme, či sa postihnutému dvíha hrudník, alebo vdychujeme vzduch do žalúdka. Ak prúdi vzduch do žalúdka, postihnutý má pravdepodobne zapadnutý jazyk. Po vdýchnutí vzduchu do pľúc sa vzpriamime a odkloníme hlavu postihnutého mierne nabok, aby mohol vzduch voľne unikať. Okamžite, keď hrudník postihnutého klesne, opakujeme vdýchnutie. Priebežne kontrolujeme či bolo dýchanie postihnutého obnovené.
Uvoľnenie dýchacích ciest
Uvoľnenie dýchacích ciest dosiahneme, ak postihnutého uložíme na rovnú podložku na chrbát, zakloníme mu hlavu a ústa otvoríme tlakom na bradu. Ak je ústna dutina zablokovaná nečistotami, je potrebné ju vyčistiť. Ak má protézu, musíme ju vybrať. V prípade, že postihnutému zapadol jazyk do hrdla, je nutné ho urýchlene vytiahnuť!
Prvá pomoc pri zástave činnosti srdca
Pri zástave činnosti srdca vykonávame nepriamu masáž srdca. Postihnutého uložíme na rovnú a pevnú podložku. Nepriamu masáž srdca podávame vždy z pravej strany (kľačíme po pravej ruke postihnutého). Hrudníka sa smie dotýkať iba spodná časť dlane jednej ruky. Dlaň a prsty ruky musia byť zdvihnuté, aby sa hrudníka nedotýkali. Druhá ruka sa zhora opiera o prvú. Stlačenie hrudníka musí byť prudké a krátke (zatlačiť a hneď uvoľniť).
Hĺbka stlačenie je závislá od telesnej konštrukcie postihnutého. Počas stláčania hrudníka musia byť obe ruky vystreté a človek, ktorý masáž vykonáva, musí kľačať nad postihnutým, aby boli stlačenia dostatočne silné. Pri správnej nepriamej masáži srdca sa môže stať, že sa rebrá odlomia od hrudnej kosti. Aby sa tak nestalo, treba kontrolovať silu tlaku. Samotné odlomenie rebier od hrudnej kosti však nie je znakom nesprávnej nepriamej masáže srdca, skôr naopak.
Kardiopulmonárna resuscitácia (KPR)
Je to bezpečnostný protokol prvej pomoci pre osobu v bezvedomí, u ktorej sa nedá zistiť dýchanie ani pulz. Medicínsky termín pre pacienta so zastaveným srdcom je srdcová zástava (alebo kardiorespiračná zástava), v prípade ktorej sa nasadzuje KPR. Ak má pacient stály pulz, ale nedýcha, stav sa označuje termínom respiračná zástava (zástava dýchania) a použije sa „len“ záchranné (umelé) dýchanie.
Najčastejšia liečiteľná príčina srdcovej zástavy mimo nemocnice je infarkt myokardu, vedúci k srdcovej arytmii. Srdcová zástava môže mať mnoho príčin, napríklad: utopenie, predávkovanie liekmi, otrava, zásah elektrinou a podobne.
Práca srdca a dýchanie sú nevyhnutným predpokladom transportu kyslíka do tkanív. Orgán, ktorý je najviac postihnutý z nedostatku kyslíka je mozog, ktorý môže byť poškodený po 4 minútach. Po 7 minútach na ňom nastávajú ireverzibilné zmeny (výnimkou sú podchladené osoby – nízka teplota spomaľuje metabolizmus).
Srdce tiež rýchlo stráca schopnosť udržať normálnu frekvenciu. Po zástave srdca umožňuje efektívna KPR dopraviť dostatok kyslíka do mozgu a predísť odumretiu mozgu. Umožňuje tiež srdcu zostať reaktibilným na defibrilačné pokusy. KPR je temer vždy neefektívna, ak sa s ňou začne po viac ako 15 minútach po kolapse, pretože permanentné poškodenie mozgu už pravdepodobne nastalo.
Dôležitá výnimka je zástava srdca spojená s pôsobením nízkych teplôt. Hypotermia (podchladenie) pravdepodobne chráni postihnutého spomalením metabolizmu a fyziologických procesov, výrazne redukujúc potrebu kyslíka pre tkanivá. Sú prípady, keď KPR, defibrilácia a pokročilé zahrievacie techniky oživili podchladené osoby po 30 minútach i viac. Pacient nemôže byť považovaný za mŕtveho predtým, ako dosiahol normálnu telesnú teplotu vhodnými prostriedkami.
V roku 2005 boli publikované nové resuscitačné pokyny od Medzinárodného styčného výboru pre resuscitáciu (International Liaison Committee on Resuscitation – ILCOR) a niekoľkých regionálnych inštitúcií, napríklad: American Heart Association, European Resuscitation Council, určené na zvýšenie efektívnosti KPR. Zistili, že KPR je najviac efektívna ak:
- je minimum prerušení stláčania hrudníka: nie na viac ako 5 sekúnd
- stláčanie hrudníka je adekvátne hlboké: 4 – 5 centimetrov do hĺbky hrudníka pre dospelého, 1/3 až 1/2 hĺbky hrudníka pre deti a kojencov
- stláčanie hrudníka je rýchle: 100 za minútu
Postup pri resuscitácii
Prvé, čo musíme vedieť je to, či je poškodený pri vedomí. Preto naňho zakričíme, zatrasieme s ním, uštipneme ho a pod. V prípade, že nereaguje, neodpovedá, privolávame si pomoc druhej osoby. Okamžite začíname spriechodňovaním dýchacích ciest, čistíme ju od prípadných zvratkov, slín, vyberáme zubnú protézu a pod.
Hlavu dáme do mierneho záklonu (tým sa uvoľnia dýchacie cesty, prípadne zapadnutý jazyk sa dáva do správnej polohy, alebo ho uvoľňujeme prstami) a zistíme, či postihnutý dýcha:
- pohľadom(sledujeme dýchacie pohyby na hrudníku)
- sluchom (počujeme prúdenie vydychovaného vzduchu)
- pocitom (priložením líca cítime vydychovaný vzduch)
Medzitým zabezpečíme privolanie odbornej pomoci (na čísle 155, 112) druhou osobou, alebo ju zabezpečíme sami.
Potom začneme s oživovaním. Hrudnú kosť si rozdelíme pomyselnými čiarami na tri tretiny, na rozhraní dolnej a strednej tretiny tlačíme zápästnou časťou dlane (nie celou dlaňou) hrudník 30- krát smerom k chrbtici do hĺbky 4 až 5 cm.
Potom upcháme postihnutému nos ľavou rukou (prstami) a zároveň mierne zakloníme jeho hlavu a dvoma prstami jednej ruky predsunieme dolnú čeľusť. Zhlboka sa nadýchneme a vykonáme dva účinné vdychy cez ústa postihnutého. Po každom vdýchnutí uvoľníme nos a sledujeme hrudník – výdych postihnutého bude samovoľný. Toto opakujeme niekoľkokrát (30 stlačení – dva silné vdychy) dovtedy, pokiaľ nezistíme, že postihnutý sám dýcha, resp. do príchodu záchrannej služby prvej pomoci.
Postup pri resuscitácii dieťaťa
Postup je formálne zhodný s poskytovaním prvej pomoci dospelému. Resuscitáciu však začíname 5 iniciálnymi vdychmi. Pri dýchaní z úst do úst však vdychujeme do pľúc menší objem vzduchu. Malým deťom do pľúc vdychujeme iba obsah úst. Nepriama masáž srdca malých detí sa vykonáva tlakom dvoch prstov. Prispôsobiť treba aj silu tlaku.
Autor článku: PhDr. Ivan Bielik, MPH, časopis Bedeker zdravia