Sexualita stáročia zohráva významnú úlohu v živote ľudskej spoločnosti. Svedčia o tom početné historické fakty vyjadrené formou kresieb, malieb, sošiek i písomných pamiatok. Pozornosť, ktorá sa venuje sexualite na jednej strane podnietila rozvoj poznania v medicíne a na druhej strane odhalila aj isté spoločenské problémy, ktoré so sexualitou súvisia – homosexualitu, prostitúciu, sexuálne prenosné choroby.
Staroveké kultúry, egyptská, babylónska, grécka, rímska, ale aj čínska a indická, pripisovali sexuálnej stránke života ľudí veľký význam. Stredovek znamenal podstatnú zmenu vo vzťahu k sexualite, ktorá sa stala predmetom inkvizície a represálií. Sexuálnu patológiu prvej polovice 20. storočia výrazne ovplyvnili psychoanalytické teórie Sigmunda Freuda, ktorý väčšinu sexuálnych porúch vysvetľoval psychiatrickými príčinami.
Až v 70. a 80. rokoch minulého storočia sa na základe intenzívneho experimentálneho a klinického výskumu dospelo k poznaniu fyziologických mechanizmov sexuálnych funkcií a patofyziológie sexuálnych porúch. Historickým medzníkom v tomto období boli práce pražského chirurga Václava Michala, ktorý ako prvý rozpoznal to, že príčinou erektilných porúch môže byť nedostatočné prekrvenia erektilných telies a ich chirurgickou revaskularizáciou možno tento stav upraviť.
Americkí urológovia Emil Tanagho a Tom Lue na základe experimentálnej práce dospeli k objasneniu hemodynamiky erektilnej funkcie penisu a etiopatogenézy erektilných porúch. Tretím historickým medzníkom bolo zavedenie topickej aplikácie vazoaktívnych látok do diagnostiky a liečby erektilných porúch.
Fyziológia erektilnej funkcie penisu
Sexuálna funkcia je komplexný fenomén, ktorý u mužov pozostáva z libida, erektilnej funkcie penisu, emisie, ejakulácie a orgazmu, pričom každá zo súčastí sexuálnej funkcie môže byť narušená samostatne. Ako libido sa označuje centrálnym nervovým systémom sprostredkovaná túžba, chuť na pohlavný život. Erekciu charakterizuje schopnosť penisu dosiahnuť a udržať dostatočnú rigiditu potrebnú pre penetráciu penisu do vagíny partnerky. Pri emisii dochádza k vytlačeniu semena a semennej tekutiny z ampúl semenovodov, semenných mechúrikov a žliazok prostaty do prostatickej časti uretry.
Distenzia prostatickej uretry je bezprostredným fyziologickým podnetom pre ejakuláciu, pri ktorej je semeno vytláčané z uretry rytmickými kontrakciami svalu urogenitálneho systému (m. bulbospongiosus) a svalstva perinea. Termín orgazmus nie je synonymom pre ejakuláciu. Ako orgazmus sa označuje mozgovou kôrou sprostredkovaný pocit blaženosti a uvoľnenia, ktorý sprevádza ejakuláciu. Erektilná funkcia penisu je teda len jednou zo zložiek mužského sexuálneho prejavu. Normálna erektilná funkcia penisu je nielen nevyhnutnou požiadavkou pre uspokojivý sexuálny život muža, ale nepriamo ovplyvňuje aj jeho osobný život, posilňuje jeho sebadôveru, rodinnú aj osobnú pohodu.
Normálna erektilná funkcia penisu je výsledkom koordinovanej súhry cievneho a nervového systému penisu, ovplyvnenej endokrinnými a psychologickými faktormi. K erekcii, ktorá je hydraulickým fenoménom, vedie podstatné zvýšenie prítoku krvi do erektilných telies, naplnenie špongiovitého tkaniva penisu krvou a súčasne obmedzenie odtoku krvi z kavernóznych telies venóznym oklúznym mechanizmom. Základným funkčným elementom, ktorý kontroluje a reguluje hemodynamické aspekty erekcie, je hladké svalstvo v stenách kavernóznych a helicínnych arteriol a v trabekulách špongiovitého (kavernózneho) parenchýmu inervované vláknami autonómnych nervov.
Pri erotickej aj reflexnej stimulácii sa zakončeniach parasympatikových nervov na snopcoch hladkého svalstva a z buniek endotelu vystieľajúceho sinusy špongiovitého tkaniva uvoľňuje oxid dusnatý. Ten potom oxid dusnatý difunduje do buniek hladkého svalstva, kde aktivuje enzým guanyl-cyklázu, ktorý štiepi guanosin trifosfát na účinný cyklický guanosin monofosfát. Cyklický guanosin monofosfát vedie k depolarizácii bunkových membrán a následne k relaxácii hladkého svalstva kavernóznych a helicínnych arteriol a kavernózneho parenchýmu.
Za fyziologických okolností dochádza k štiepenu cyklického guanosin monofosfátu enzýmom fosfodiesterázou 5. typu na neúčinný alifatický guanosin monofosfát. Organizmus sa takto bráni permanentnej erekcii. Po ejakulácii alebo po zastavení erotickej stimulácie prevládne tonická aktivita sympatiku, kontrahuje sa hladké svalstvo penisu, čím poklesne prítok krvi do kavernóznych telies, vytlačí sa krv z lakún kavernózneho tkaniva a obnoví sa voľný venózny odtok krvi z kavernóznych telies a dôjde k detumescencii penisu.
Etiopatogenéza erektilnej dysfunkcie
Vôbec najčastejšou formou sexuálnej dysfunkcie u mužov je erektilná dysfunkcia. Definuje sa ako prechodná alebo trvalá neschopnosť dosiahnuť a dostatočne dlho udržať erekciu penisu potrebnú pre uspokojivý pohlavný styk. Prevalencia erektilnej dysfunkcie nie je presne známa, a to najmä pre rôzne predsudky, ktoré postihnutým bránia priznať svoj handicap.
Podľa epidemiologických štúdií v skupinách mužov vo veku 40 – 70 rokov postihuje erektilná dysfunkcia až 50 – 60 percent mužov, pričom prevalencia a závažnosť erektilnej dysfunkcie sa zvyšuje s vekom. Vo veku 70 rokov postihuje erektilná dysfunkcia až tri štvrtiny mužov. Liečby erektilnej dysfunkcie sa však dožaduje len asi 10 – 20 percent postihnutých mužov. Etiopatogenéza erektilnej dysfunkcie je multifaktoriálna. Vo väčšine prípadov je erektilná dysfunkcia dôsledkom kombinácie psychogénnych a organických faktorov.
Za rizikové faktory, negatívne sa uplatňujúce v etiopatogenéze erektilnej dysfunkcie, sa pokladajú fajčenie, obezita, stres, alkohol, lieky a drogy (antihypertenzíva, tricyklické antidepresíva, anticholinergiká, cimetidin). Najčastejšou príčinou erektilnej dysfunkcie sú cievne príčiny (najmä aterosklerotické stenózy a oklúzie aorto-hypogastrického riečišťa) vedúce k nedostatočnému arteriálnemu zásobeniu resp. k poruchám venóznej drenáže kavernóznych telies. Medzi organické príčiny erektilnej dysfunkcie patria ďalej lézie CNS a miechy, poranenia kavernóznych nervov pri radikálnych operáciách v malej pánvy, diabetes mellitus.
Erektilná dysfunkcia môže byť prvým príznakom vážneho, hoci zatiaľ asymptomatického systémového ochorenia, ktoré možno práve vďaka erektilnej dysfunkcii včas odhaliť a efektívne liečiť. Až 40 percent mužov s erektilnou dysfunkciou trpí aj okluzívnou chorobou koronárnych artérií, na základe erektilnej dysfunkcie sa často diagnostikujú oklúzie periférnych ciev alebo diabetes mellitus. Až 68 percent mužov s hypertenziou trpí aj erektilnou dysfunkciou.
Diagnostika sexuálnych porúch
Diagnostika sexuálnych porúch je vcelku jednoduchá. Vyšetrenie začína vždy dôslednou anamnézou, zahrnujúcou presnú charakteristiku vlastných sexuálnych problémov, psychosociálne údaje o vzťahoch so sexuálnou partnerkou, údaje o prekonaných ochoreniach a súčasných zdravotných problémoch a ich liečbe, informácie o fajčení a požívaní alkoholu. Charakter aj závažnosť erektilnej dysfunkcie možno výhodne a pomerne presne stanoviť pomocou rôznych druhov dotazníkov.
Fyzikálnym vyšetrením sa zisťujú známky cievnych, neurologických a hormonálnych porúch a registrujú všetky abnormality genitálu. Medzi základné laboratórne vyšetrenie patrí vyšetrenie krvného obrazu, glukózy, cholesterolu a lipidov v sére, z hormonálnych vyšetrení stanovanie koncentrácie testosterónu, gonadotropínov (LH, FSH) a prolaktinu v sére. Ďalšie vyšetrenia (intrakavernózna aplikácia vazoaktívnych látok, duplexná Dopplerská flowmetria kavernóznych artérií, kavernosografia, kavernosometria, faloangiografia) sú indikované len zriedkavo a u vybraných pacientov.
Liečba erektilnej dysfunkcie
Metódy liečby erektilnej dysfunkcie možno rozdeliť do troch kategórií. Metódou prvej voľby sú perorálne liečivá účinkujúce periférne inhibíciou enzýmu fosfodiesterázy 5. typu štiepiaceho cyklický guanosin monofosfát v bunkách kavernózneho hladkého svalstva (sildenafi l, tadalafil, vardenafil) alebo centrálne stimuláciou dopaminergných receptorov hypothalamu (apomorfin, deriváty melanocyty stimulujúceho hormónu). Sú indikované u pacientov s psychogénnou aj organickou erektilnou dysfunkciou. Jedinou absolútnou kontraindikáciou liečby inhibítormi PDE-5 je ich súčasné použitie u pacientov liečených nitrátmi alebo donormi oxidu dusnatého.
Nie sú to afrodiziaká, ktoré by priamo viedli k erekcii, na dosiahnutie ich liečebného efektu sa vyžaduje prirodzená erotická stimulácia. Sildenafi l (Viagra), tadalafi l (Cialis) aj vardenafil (Levitra) umožňujú dosiahnuť normálnu erekciu až u 80 percent pacientov. Sildenafil a vardenafil sú účinné 4 – 6 hodín, Cialis až 36 hodín. Vedľajšie účinky inhibítorov PDE 5 (bolesť hlavy, pocit upchatého nosa, návaly tepla v tvári, dyspepsia) sú obvykle mierne a vymiznú spontánne bez liečby. Metódou druhej voľby sú vazoaktívne látky (alprostadil, papaverin, fentolamin), ktoré sa aplikujú injekčne priamo do kavernóznych telies alebo intrauretrálne. Alprostadil je aktivátorom enzýmu adenylcyklázy, jeho intrakavernózna aplikácia indukuje erekciu u 90 percent liečených mužov.
Metódou tretej voľby v liečbe erektilnej dysfunkcie je implantácia penilných protéz. Prostetická chirurgia je najjednoduchšou liečebnou metódou, vhodnou najmä u starších pacientov s erektilnou dysfunkciou rôznej etiológie a v prípade neúspechu inej primárnej liečby. Implantáciou semirigidných alebo inflatabilných penilných protéz možno dosiahnuť výborné funkčné i kozmetické výsledky liečby. Pre starších pacientov je výhodnou alternatívou na dosiahnutie erekcie neinvazívny spôsob pomocou vákuovokonstrikčnej pumpy.
Chirurgická rekonštrukcia arteriálneho a venózneho systému penisu je indikovaná len veľmi zriedkavo, a to u prísne selektovaných mladých mužov s erektilnou dysfunkciou cievnej etiológie. Chirurgicky sa riešia niektoré špecifické problémy (priapizmus, fraktúra penisu), ktoré majú vzťah k erektilnej funkcii penisu.
Sexuálne poruchy u žien
Už tradične sa poruchám sexuálnych funkcií u mužov venovala väčšia pozornosť ako u žien. Ukázalo sa však, že aj u žien sú sexuálne poruchy častým problémom, postihujú až 43-55 percent žien. Ženská sexuálna dysfunkcia sa nepokladá za chorobu, je to skôr pomenovanie syndrómu, do ktorého možno zaradiť štyri kategórie porúch:
- poruchy túžby a žiadostivosti po pohlavnom živote (poruchy libida)
- poruchy sexuálnej dráždivosti, medzi ktoré patrí napr. neschopnosť dosiahnuť patričné zvlhčenie a prekrvenie genitálu pri pohlavnom styku
- poruchy orgazmu
- bolesť počas pohlavného styku
Problémy súvisiace so ženskou sexualitou sa dlhý čas považovali za poruchy psychologického pôvodu vyplývajúce najmä z problémov vzťahu s partnerom. Ukázalo sa však, že príčinou sexuálnych porúch u žien môžu byť aj početné organické faktory – prepracovanosť, menopauza, ochorenia vnútorného a/alebo vonkajšieho genitálu, hormonálne zmeny, stavy po ťažkých pôrodoch alebo po operáciách. Sexuálne poruchy u žien môžu indukovať aj liečivá, napr. antidepresíva.
Autor článku: Prof. MUDr. Ján Breza, DrSc., časopis Bedeker zdravia