Depresia je vymedzená ako porucha nálad, pričom prevláda skľúčenosť, trúchlivosť až smutná nálada, ktorá sa z vonkajška nedá zmeniť. Niekedy sa hovorí o patickej (chorobnej) nálade, ktorá vzniká bez zjavnej príčiny a ovplyvňuje celé správanie človeka.
Z psychologického hľadiska však ide o zložitejšiu problematiku, ktorá má príčinný vnútorný mechanizmus vzniku a pôsobenia. Ide o rôzne psychologické dispozície a predispozície, ich rôzny stupeň, mieru a kombinácie, ktoré sú bazálne prítomné u každého človeka. Ide predovšetkým o citlivých až precitlivelých jedincov s intenzívnym vnímaním a prežívaním diania a udalostí. V bežnom a praktickom živote je táto dispozícia manipulačne potlačovaná a prekrývaná.
Ak sú však takýto jedinci vystavení náporu psychotraumy alebo opakovaným a nakumulovaným psychotraumám, tzv. úderom osudu (náhla strata veci a javu, ktorá má pre nich vysokú životnú hodnotu; môže ísť o stratu blízkej osoby, stratu obľúbeného zamestnania, alebo napr. aj o stratu schopnosti výkonu obľúbenej záujmovej činnosti a pod.), charakter prežívania a jej dlhodobé pretrvávanie môže vyústiť v depresiu. Ide o tzv. „selektívny“ alebo „epizodický“ charakter vzniku a podmienenia depresívneho naladenia. Je to prekonateľné a kontrolovateľné aj vlastnou vnútornou mobilitou psychických regulačných a kompenzačných mechanizmov, alebo kombináciou medikamentóznej liečby a psychoterapie.
Senzibilita
Iný okruh platformy k nástupu depresií tvoria ľudia senzibilní, u ktorých sa v priebehu života – výchovy a vzdelávania – silne vyformovala hypermotivovanosť, hyperinšpiratívnosť a najmä hyperašpiratívnosť k životu. Nejde o tendenciu v zmysle dosiahnutia nejakého konkrétneho cieľa, či konkrétneho spoločenského postavenia. Majú však vysoké očakávania a predstavy o živote v zmysle a v smere očakávaní od seba samého či voči sebe, voči iným a ľuďom vo všeobecnosti, k vzťahom medzi nimi a voči celospoločenským vzťahom. Nejde pritom o netolerantnosť voči chybám, nedostatkom a slabostiam, či už vlastným alebo iných. Predpokladajú však, že každý má mať tendenciu v rámci svojich možností k zdokonaľovaniu a to tak po odbornej či morálnej stránke alebo v oblasti morálno-vôľových vlastností.
Znamená to, že u každého človeka predpokladajú tendenciu vytvárať kritéria úrovne pre nasledovnú činnosť nad úrovňou posledného resp. predchádzajúceho skutočného výkonu v danej činnosti a v rôznych činnostiach. Ak sa tento predpoklad, presvedčenie a dominujúca životná hodnota u daného typu človeka nenapĺňajú podľa jeho predstáv alebo nenapĺňajú v potrebnej miere v okruhu jeho kontaktácie a súbežných životných skúseností, dochádza u neho k neustálym sklamaniam. Pocit sklamania sa kumuluje v dlhodobej projekcii, celkové životné sklamanie prerastá do dezilúzie až napokon do rezignácie. Táto rezignácia má formu a povahu depresie. Takéhoto človeka nič neteší, ani vlastné dielčie úspešné výsledky, nemá radosť z činností, je nespokojný aj sám so sebou, s vlastnými prejavmi, výkonmi, formami a obsahom správania sa. Do popredia sa dostáva, dominuje a jednoznačne prevláda, smútok – smútočné naladenie.
Negatívne myslenie
Tento jednostranný citový okruh sa neustále opakuje a preniká do sféry myslenia jedinca. Ovplyvňuje charakter myšlienkových procesov. Prevládajú tzv. negativistické formy myšlienkového zhodnocovania diania, prevláda rezignujúce myslenie na čokoľvek v okolí, ale aj v súvislosti s konaním daného jedinca. Stráca sa aj pozitívny, výkonový motivačný moment, v dôsledku čoho sú výkony povrchné. Absentuje prvok snahy po kvalite výkonu resp. tento prvok je značne nestabilný, podlieha značným a neočakávaným výkyvom, plnenie úloh a povinností je formálne.
Celkovo sa však depresívnemu jedincovi všetko čo sa deje s ním a vôkol neho javí ako nezmyselné, nevhodné, neprijateľné, ale najmä v svojej hĺbkovej podstate nesprávne. Nemožno hovoriť o porušení intelektu v pravom zmysle slova. Logika chápania vnímaného je neporušená, neporušená je aj tvorba logického konštruktu myslenia zameraného k nejakému výsledku konania. Pri realizácií logického sledu krokov a postupnosti krokov však dochádza vo finálnej fáze k tzv. rozpadu a k efektu rezignácie. Vo verbálnej rovine je to vyjadriteľné: „nebudem to robiť“, „nemá to zmysel“, „na čo je to vôbec dobré“, „kam tým smerujeme“ a pod.
Apatia
Človek je v dôsledku depresie utlmený v aktivitách a upadá stále hlbšie do apatie, až sa stáva úplne pasívnym z hľadiska spoločenských aktivít. Radšej volí utiahnutie do ústrania, obmedzuje spoločenský kontakt, dochádza často až k úplnej spoločenskej izolácii, mimo jedného či niekoľkých vybraných členov rodiny. Toto je len náčrt vývojovej dynamiky ochorenia v celom komplexe pod celým obrazom. Nemusí sa do tejto podoby vyvinúť úplne, v určitom bode a v určitej fáze sa môže zastaviť, ustrnúť a ustáliť sa. Uvedený typ depresívneho ladenia je však nebezpečný z hľadiska odolnosti voči vonkajším preladzujúcim vplyvom, a to či už medikamentóznym, psychosociálnym alebo psychoterapeutickým. Z vonkajška aplikované podnety nemôžu totiž obnoviť stratu hodnoty, viery v človeka ako takého, najmä viery v autentickosť človeka, ktorý svojim životom napĺňa svoju pravú ľudskú podstatu.
Vplyv prostredia
Žijeme v dobe modernizácie spoločnosti z hľadiska zavádzania nových technológií, ale zároveň v dobe prechodu na nové princípy v riadení spoločnosti. Človek je obklopený a zahrnutý množstvom administratívno-technických opatrení a noriem, je nútený vstupovať do rôznych obchodno-zmluvných vzťahov so značnými fi nančnými záväzkami, nemá v dostatočnej miere vytvárané sociálne istoty. Do hry vstupuje aj nový formatívny prvok – negatívna motivácia, keď je človek aktivizovaný pod hrozbou strát akýchkoľvek existenčných istôt a podmienok. Proklamuje sa, že človek si musí životné istoty vytvárať, budovať, získavať sám a takýmto spôsobom vlastne dosahovať platformu maximálne možného slobodného prejavu.
Hovorí sa aj o výkonovej spoločnosti, keď požiadavky na pracovný výkon človeka neúmerne vzrástli a vzrastajú, najmä z hľadiska kvantity a celkovej vyťaženosti. Samozrejme, je možné polemizovať o tom, či pri tomto type dominujúcej motivácie nejde len o mechanickú výkonnosť a či to vôbec umožňuje výkonnosť na vyššom kvalitatívnom stupni. Všetky tieto okolnosti vzbudzujú v mnohých ľuďoch prinajmenšom vnútorné napätie, ale aj priamo obavy, strach a neistotu, či dokážu vyhovieť a v dostatočnej miere napĺňať tieto tvrdé a neúprosné existenčne ladené podmienky a požiadavky. Mnohí ľudia nie sú a ani nemohli byť v dostatočnej miere psychicky pripravení a vybavení k plneniu týchto podmienok. Môže sa objavovať sebaobviňovanie v rôznych podobách a modifikáciách, napr. „nie som prototypom človeka súčasnej doby“, „vyznávam nesprávne hodnoty, na ktorých staviam svoj život“, „nerobím to čo by ma uspokojovalo“.
Čo je depresia?
Je potrebné zdôrazniť, že depresia je porucha emocionálneho ladenia človeka a narušenosť citového nastavenia jedinca. Je nesporné, že v konečnom štádiu vyspelého rozvinutia tejto poruchy je možné hovoriť o prechode do veľmi ťažkého a závažného psychického ochorenia. Chorobná skľúčenosť a smútok opantáva človeka a preniká cez všetky jeho štruktúry osobnosti, ako keby tieto štruktúry boli pohlcované a ich pôvodný charakter funkčnosti „prekódovaný“. Smutná nálada je neustále a nepretržite prítomná a ubíjajúca. Sprievodnými znakmi je tiež nechuť k jedlu, človek chudne a chradne, má neustále ustaraný vzhľad a výraz, neustále sa opakujúce a obťažujúce bolesti hlavy, pocity neprekonateľnej únavy a vyčerpanosti. Môže dôjsť k stavom, keď aj obyčajný pohyb končatín spôsobuje pocity intenzívnej bolesti. Najtypickejšími prejavmi sú však vytratenie prirodzenej a spontánnej radosti zo života, pocity derealizácie, pocity neskutočnosti, ako keby nebol zakotvený v čase a priestore a bol akýmsi cudzorodým elementom vo svete.
Ak sa tento pocit cudzorodosti stupňuje a prehlbuje, nastupujú nezriedka myšlienky na smrť. Nebývajú však jasné a intenzívne, resp. jasne vydiferencované a vydefinované vo vedomí, sú iba nejasne rozptýlené. V špecifických prípadoch však dochádza k prekĺznutiu do sebevražedného konania. Uvedenému obrazu rozvinutia depresie sa dá predchádzať sebakontrolou s cieľom podchytiť a popísať svoje psychické stavy. Ťažiskovými a kľúčovými sú zo psychologického hľadiska nepríjemné ba až ťaživé pocity sklamania s niekoľkodňovým odoznievaním, náhle a neočakávané návaly smútku, nedefi novateľné a nezdôvodniteľné pocity ohrozovania a následné intenzívne pocity strachu, prechodná strata záujmu o pracovnú činnosť, vytratenie radosti z činnosti, ktorá bola obľúbená, časté pocity únavy a pocity nedostatočnej regenerácie síl. Pokiaľ sa aspoň polovica z týchto príznakov, ukazovateľov objavovala a opakovala v prevažnej časti dní roka alebo v časovej projekcii do 18 mesiacov, bolo by nanajvýš vhodným vyhľadať príslušného odborníka (psychiatra alebo psychológa) a zdôveriť sa mu so svojimi ťažkosťami.
Najvýznamnejšími z uvedených indikátorov sú dlhotrvajúce návaly skleslosti, skľúčenosti a smútku dostavujúce sa aj v prostredí, kde sa iní zabávajú, vytrácanie radosti z činností na ktoré sa človek tešil, mal ich rád a uskutočňoval ich s pôžitkom, intenzívne a dlhotrvajúce pocity únavy a nadobúdanie pocitu neschopnosti obnovy síl a energie na pôvodnej úrovni. Z psychologického hľadiska je depresia určitým typom psychickej reakcie na stratu resp. pocit straty, ktorá sa zhodnotí po istej časovej relácii a v istom časovom zakomponovaní ako nezvratná. Je to extrémne vyhrotená reakcia na stratu, ktorú subjekt považuje za významnú a skutočne životne dôležitú – bez ktorej si svoj život nedokáže dosť dobre predstaviť, resp. nedokáže narýchlo vo svojich psychických štruktúrach určitou mobilitou preorganizovať vnútorný hodnotový systém tak, aby „pole straty“ bolo adekvátne zaplnené, nahradené, zastúpené, aby bol vytvorený nový, adekvátny fragmentárny obsah. S prvkami depresie a s depresiou ako takou sa žiť dá, ale je to život tzv. “útrpný“ a veľmi „ubíjajúci“. Veď, kto by si prial život bez akýchkoľvek náznakov, či stôp radosti, radostného spôsobu prežívania rôznych situácií a udalostí.
Autor článku: PhDr. Ján Retkovský, časopis Bedeker zdravia