Zamysleli ste sa niekedy nad tým, aké veci vás vyvádzajú z miery? Čo a koľkokrát vás niečo počas dňa rozčúli?
V období politických diskusií, sychravého, neustále meniaceho sa počasia, a teda aj meškajúcich autobusov a trúbiacich šoférov, sme si začali všímať, aká nálada nás obklopuje. Čo riešia ľudia na ulici, čo riešia v práci, ako sa tvária na zastávke.
Každý má svoje problémy. Niektoré sú objektívne vážnejšie, niektoré na pohľad zanedbateľné. No zhodujú sa v jednom. Pre každého človeka vytvárajú jeho problémy jeho svet. Preto sa dá v istých situáciách len ťažko mávnuť rukou. No koľkokrát sa trápime pre niečo zbytočné? Dvíhame si adrenalín, vytvárame v sebe hnev a búrku pocitov voči okolnostiam, počasiu, ľuďom... Voči niečomu, čo nezmeníme, a preto jediný pocit, ktorý v nás tieto okolnosti vyvolávajú, je zúfalosť a beznádej.
Napadlo nám urobiť malý experiment. V jednej ankete sme sa pýtali onkologických pacientov z celého Slovenska, či existujú veci, ktoré ich pred diagnostikovaním ochorenia vyslovene iritovali, či také, ktoré nepovažovali za dôležité. A ako práve choroba potom zmenila ich nazeranie na tieto veci či svet.
Vychutnajte si aj vy ich odpovede, nás rozhodne nenechali chladnými.
V období politických diskusií, sychravého, neustále meniaceho sa počasia, a teda aj meškajúcich autobusov a trúbiacich šoférov, sme si začali všímať, aká nálada nás obklopuje. Čo riešia ľudia na ulici, čo riešia v práci, ako sa tvária na zastávke.
Každý má svoje problémy. Niektoré sú objektívne vážnejšie, niektoré na pohľad zanedbateľné. No zhodujú sa v jednom. Pre každého človeka vytvárajú jeho problémy jeho svet. Preto sa dá v istých situáciách len ťažko mávnuť rukou. No koľkokrát sa trápime pre niečo zbytočné? Dvíhame si adrenalín, vytvárame v sebe hnev a búrku pocitov voči okolnostiam, počasiu, ľuďom... Voči niečomu, čo nezmeníme, a preto jediný pocit, ktorý v nás tieto okolnosti vyvolávajú, je zúfalosť a beznádej.
Napadlo nám urobiť malý experiment. V jednej ankete sme sa pýtali onkologických pacientov z celého Slovenska, či existujú veci, ktoré ich pred diagnostikovaním ochorenia vyslovene iritovali, či také, ktoré nepovažovali za dôležité. A ako práve choroba potom zmenila ich nazeranie na tieto veci či svet.
Vychutnajte si aj vy ich odpovede, nás rozhodne nenechali chladnými.
* Užívam si „bežnosť“. Zažívať práve úplnú všednosť je zrazu tak neobyčajne vzácne.
* Možnosť ísť na prechádzku, hýbať sa, ísť medzi ľudí. Už „len“ možnosť ísť a hýbať sa, vôbec nie je „len tak“.
* Skákanie ... a že skákanie cez švihadlo ? Že wau :-)
* Najkrajšie je čakanie na návštevu. Už len to, že viete, že niekto príde a má o vás záujem...
* Teším sa aj na obyčajný vietor v akejkoľvek intenzite a verím, že jeho sila sa prenesie aj na mňa.
* Viete čo je super pocit? Mať vyvetranú kanceláriu! :-)
* Hlboké výstrihy a minisukne ..... už aj tie majú inú „hĺbku“ a „dĺžku“ :-)
* Mať myšlienky na budúcnosť – pre mňa nesmierny luxus.
* Je úžasné, keď si v kúpeľni pred zrkadlom z poličky vezmem praobyčajný hrebeň a môžem sa učesať.
* Mám radosť napríklad aj z nových kopačiek. Aj keď zatiaľ len v skrini.
* Vážim si každý deň, keď mi chutí jesť.
Tak nakoniec ani to nekonečné čakanie na autobus, alebo hluční susedia nie sú až taký problém, čo poviete? Nečakajme na hraničné životné situácie, kým si začneme užívať každý jeden deň...
Vaša Liga proti rakovine
Zdroj: Liga proti rakovine
Zdroj foto: Liga proti rakovine