Jedným si bol istý. Chce sa venovať ošetrovaniu detských pacientov a chce to robiť na úrovni, aká u nás rozhodne nie je bežná. S dôrazom na prevenciu a v prostredí, ktoré nemá s klasickými nemocničnými priestormi nič spoločné. MUDr. Adam Mikuš si vďaka odvahe, správnym ľuďom okolo seba a podpore unikátneho programu pre začínajúcich podnikateľov plní sen a svojím príbehom inšpiruje aj iných.
Adam, prečo práve detskí pacienti?
Počas vysokej školy som spolutvoril osvetový program pre školy a škôlky Dental Alarm a už vtedy mi bolo jasné, že sa chcem venovať najmä detským pacientom. Aj keď je pravdou, že táto práca má na lekára iné psychologické nároky. Okrem toho máte akoby dvakrát toľko pacientov. Všetko totiž musíte vysvetliť nielen dieťaťu, ale aj jeho rodičovi. Pričom pri oboch na to idete, samozrejme, inak.
Zohrali tvoje plány úlohu aj pri výbere zamestnávateľa po skončení štúdia?
Určite, ja som už v zhruba v polovici štúdia vedel, že nastúpim do Andel Elite Dental Center v Hlohovci. MUDr. Pavla Andela som spoznal v rámci osvetových programov značky Curaprox a vedel som, že v jeho klinike je práca špecializovaná. Takže som mal možnosť vybrať si, že budem primárne ošetrovať detských pacientov.
Napriek tomu si sa po dvoch rokoch rozhodol odísť.
Odchod z Hlohovca bol v prvom rade odchodom na polročný sabbatical, akúsi pracovnú pauzu. V tom čase som netušil, kde budem pracovať, či vôbec ostanem na Slovensku, či to bude určite vlastná prax. O nejakom konkrétnom pláne pri odchode z Andel Elite Dental Center nemôže byť ani reči. To prišlo postupne.
Prvé, čo človeku napadne v súvislosti s otvorením vlastnej praxe, sú asi peniaze. Mal si aj niečo našetrené?
Mal som našetrené práve na ten sabbatical, nie nejaký základ pre otvorenie vlastnej praxe. Do tej som išiel bez akýchkoľvek peňazí, či už od rodičov, alebo svojich vlastných. Nechcel som však veriť tomu, že žijeme vo svete, v ktorom si vlastnú prax môžu otvoriť iba deti bohatých rodičov. Fungoval som vo viere, že keď som poctivo študoval aj pracoval, tak sú pre mňa cesty, ako sa dostať k peniazom.
Potvrdilo sa ti to?
Začiatok bol všelijaký. Najprv som obehol takmer všetky banky, vrátane tých, ktoré komunikovali, že podporujú zubných lekárov. Realita však bola trošku iná (smiech). Napríklad mi povedali, že mi poskytnú peniaze až vtedy, keď budem mať založenú firmu. V inej bola zas trošku zcestná podmienka, že musím byť aspoň dva roky v Slovenskej komore zubných lekárov.
Keď sa spolu rozprávame, máš už zabehnutú prax. Ako sa teda nakoniec vyriešilo financovanie?
Úplnou náhodou. Ozval sa mi Rasťo Blažej, ktorého som poznal z Nexterie (nezávislé združenie aktívnych študentov, manažérov a osobností, pozn. redakcie) a povedal, že sa dopočul o mojom pláne otvoriť si vlastnú prax a že práve pre takéto prípady majú v Slovenskej Sporiteľni program pre začínajúcich podnikateľov. Dopadlo to napokon tak, že mi zafinancovali úplne všetko.
Nebyť teda Slovenskej Sporiteľne a ich programu, ako by si svoju situáciu riešil?
Môj záložný plán bol, že ak sa mi nepodarí vybaviť úver, uvoľním podiel vo firme niekomu, kto mi pomôže s financovaním.
Predpokladám, že na úplnom začiatku človek tak trochu „nevie, kde je sever“. Mal si sa s kým poradiť?
Veľmi mi z hľadiska mentoringu pomohli Maroš Kamenický so Štefanom Šiškovičom, ktorí stoja za konceptom zubnej pohotovosti SK dental, zhodou okolností tiež financovaným programom SLSP. Taktiež Lenka Bene a Peťo Džupa, ktorí o týchto veciach prednášajú v rámci diskusií CURADEN academy. Program Slovenskej Sporiteľne však zahŕňa aj bezplatné konzultácie a s Tigranom (Tigran Aleksanyan má na starosti spomínaný program v SLSP, pozn. redakcie) sme strávili naozaj veľa času. Veľmi mi napríklad pomohlo, keď pripravil tabuľku s potenciálnymi príjmami a nákladmi. Upravil moje dovtedy len hrubé a skreslené predstavy (smiech). Celkove bol pre mňa skvelým sprievodcom týmto obdobím.
Otvoril si si ambulanciu bez prideleného obvodu. Úplného laika asi zaujíma, ako takýto lekár získa pacientov. Predpokladám, že nestojíš s tabuľou pred ambulanciu a nevoláš k sebe ľudí z ulice.
To je dobrá otázka (smiech). Vnímal som, že mám v Bratislave, kde som si prax otvoril, pomerne silnú sociálno-pracovnú sieť a dosť som sa spoliehal na akýsi efekt snehovej vločky. Mám okolo seba mnoho známych, ktorí sú rodičmi a tí zas majú ďalších takých známych. A ukázalo sa, že tá pavučina naozaj funguje.
Takže žiadny marketing?
S výnimkou troch platených postov na Facebooku naozaj žiadny. Pre mňa je reklamou to, ako sa u nás ľudia cítia. Poviem príklad. Na jednej akcii som raz uvidel špeciálnu detskú hraciu stenu od jednej slovenskej značky. Videl som, ako úžasne na ňu deti reagujú a povedal som si, že ju chcem aj vo svojej čakárni. Mnohí krútili hlavou nad tým, že v začiatkoch podnikania dávam peniaze na niečo takéto. Ja som však od začiatku vedel, že nechcem klasickú čakáreň, ale miesto, kde sa budú ľudia cítiť ako v kaviarni a deti nebudú myslieť na ošetrenie. A dopadlo to tak, že ľudia na Facebooku zrazu začali zdieľať fotky mojej čakárne a robiť tak vlastne promo mojej praxe (smiech).
Ako rýchlo si mal teda, ako sa hovorí, naplnený diár?
Keď som do toho celého išiel, vraveli mi, že to bude trvať približne šesť mesiacov. Mne sa to podarilo za dva.
Naučilo ťa toto obdobie niečo nové o sebe?
Skôr by som povedal takto. Potvrdil som si, že pre mňa je okrem akoby merateľných vecí dôležitá aj ľudská chémia. Či už ide o dodávateľov prístrojov alebo o človeka, s ktorým komunikujem v banke. V konečnom dôsledku tak či tak niekomu budete platiť za nástroje, nejakej banke budete splácať úver. Ale ja chcem, aby som platil ľuďom, ktorí svoju prácu robia naozaj dobre a cítite z ich strany úprimný záujem. A som rád, že som mal či mám okolo seba presne takýchto ľudí.