Počuli ste už o voľných radikáloch? Dnes sú v móde. Pochopili sme, že sú zodpovedné za mnohé chorobné procesy v živých organizmoch, za ničivé dôsledky reťazových reakcií, v ktorých stoja na samom začiatku. Čo to vlastne sú voľné radikály? Sú to atómy alebo skupiny atómov (molekuly), ktoré majú aspoň jeden nespárený elektrón. Týmto jedným nespáreným elektrónom sú veľmi agresívne, pretože elektróny - to sú asi veľmi spoločenské tvory: neznášajú byť osamote. Okamžite, ako sa ocitnú v atomárnej štruktúre bez svojho partnera, reagujú s elktrónom najbližšej molekuly. Výsledok je, že ho alebo vytrhnú alebo sa k nemu pridajú a v tej chvíli sú opäť v páre, čím voľný elektrón zaniká. Lenže, čo sa stane s okradnutou molekulou? Niekde v nej chýba ten vytrhnutý elektrón a tak je vlastne radikálom novým. Okamžite siahne do susednej molekuly, aby tam nšala elektrón pre na doplnenie svojho “stavu” a takto sa preženie molekulami - a v konečnom dôsledku našimi tkanivami a orgánmi - elektrónová búrka, ktorá vážne poškodzuje všetko, čo jej stojí v ceste.
Voľné radikály s obľubou napádajú a poškodzujú mastné kyseliny, kyselinu deoxyribonukleovú, bielkoviny... Tieto látky nie sú v našom tele nijakí outsideri.
Mastné kyseliny sú súčaťou každej bunkovej membrány (tým sa voľné radikály stávajú nebezpečné pre každú bunku a okrozujú funkcie buniek, ktoré napadnú) To má oveľa ďalekosiahlejšie dôsledky, ako to takto na papieri vyzerá - týmto mechanizmom sa vysvetľuje vznik aterosklerózy (kôrnatenia ciev), katarakty, obličkových ochorení, reumatických ochorení, cukrovky a mnohých iných chorôb, ktoré máme mnohí v našom živote “na dennom poriadku”.
Kyselina deoxyribonukleová - to sú vlastne naše gény. Ich poškodenie môže spôsobiť smrť bunky alebo jej premenu na bunku iných (napr. nádorových) vlastností a je na svete ďalší problém. Poškodenie bielkovín je takisto spojené s poškodením funkcie buniek, ale aj poškodením bielkovín v krvi. Už toto by stačilo na to, aby náš organizmus začal zlyhávať. A rastúci výskyt tzv. civilizačných ochorení potvrdzuje, že aj zlyháva.
Odkiaľ sa berú voľné radikály?
Ešte pred sto rokmi vedci nepripúšťali možnosť existencie nespárených elektrónov. Tento jav sa potvrdil asi pred päťdesiatimi rokmi. Bolo to k údivu samotným vedcom. Voľné radkály sú v skutočnosti v organizme neustále prítomné - zúčatňujú sa v mnohých chemických reakciách a sú pre organizmus dokonca potrebné. Problém nastane vtedy, keď sa “premnožia”. Keď ich počet stúpne nad únosnú mieru. Čo je to únosná miera?, otázky sa len tak sypú. Únosná miera, nie je nič štatistické. Je to individuálna situácia, v ktorej ešte organizmus dokáže udržať kontrolu nad tvorbou a reakciami voľných radikálov. Nikto nevie kedy, a málokto vie aj ako presne, ale za istých okolností organizmus túto kontrolu stráca a vtedy je zle!
Okrem toho, že si ich organizmus tvorí aj sám, prijímame voľné radikály aj zvnoku? Áno.
Žiarenie patrí k najvýznamenjším zdrojom. Žiarenie? Áno, v podstate každé žiarenie, ktorému sme vystavení - ultrafialové zo slnka, rádioaktívne gama žiarenie všade okolo nás, röntgenové žiarenie pri vyšetrení, kozmické žiarenie dopadajúce na našu planétu či - v zanedbateľnej miere - elektromagnetické žiarenie televízneho, rozhlasového a telekomunikačného signálu. Žiarenie však nie je zďaleka jedinou príčinou tvorby a prílivu voľných radikálov do nášho tela.
Zdrojom energie potrebnej k rozštiepeniu chemických väzieb za vzniku radikálov môže byť aj teplo, svetlo, chemická reakcia a pod.
Voľné radikály vznikajú tiež počas choroby, po požití drog a niektorých liekov, toxických látok, ťažkých kovov. Voľné radikály prijímame zo znečisteného ovzdušia. Aktívni a pasívni fajčiari okrem toho aj vdychovaním dymu zo spáleného tabakového lístia. Voľné radikály vznikajú tiež pri nedostatku kyslíka a pri dlhotrvajúcej aeróbnej aktivite (vytrvalostné behy, cyklistika a pod.).
Môžeme sa nejako chrániť?
Už sme si povedali, že kedy to “preskne” a nadbytok voľných radikálov “rozstrieľa” naše molekuly a bunky nevieme vopred. Najlepšie preto urobíme, ak si budeme držať od tela aspoň tie, ktoré plynú do nás zvonka (nebudeme fajčiť, ani vzdychovať zafajčený vzduch, vystavovať sa nadmernému Rtg a UV žiareniu a pod.).
Druhú možnosť obrany pred negatívnym vplyvom radikálov predstavuje zložitý biologický systém enzýmov (superoxid dismutázy, peroxidázy a katalázy), krvných bielkovín (albumín, haptoglobín, hemopexín, transferín, ceruloplazmín), a “opravárov” (enzýmov) poškodenej DNA. Množstvo a aktivita našich ochranných enzýmov je daná geneticky, ale môžeme ju sami priaznivo alebo nepriaznivo ovpylvniť. Napríklad môžeme prijímať ochranné enzýmy v tepelne neupravených rastlinných potravinách a doplniť tak svoje vlastné enzymatické zdroje.
Okrem toho, keď prestaneme vdychovať zafajčený vzduch, tiež sa veľa vecí zlepší: u aktívnych i pasívnych fajčiarov totiž zistená znížená aktivita (v dôsledku nadmerného vyčerpávania) SOD. Menej ochranných enzýmov majú spravidla aj ľudia obývajúci silno znečistené životné prostredie, ľudia s nízkou telesnou aktivitou a ľudia obézni. Toto všetko sa dá riešiť.
Najväčšiu šancu zintenzívniť svoju ochranu pred voľnými radikálmi však máme využívaním - podľa možností prirodzených - antioxidantov. Antioxidanty sú dnes také populárne, že ste určite o nich už počuli: vitamín E, vitamín C, beta-karotén, selén. K účinným ochrancom však patria aj stovky a tisíce rastlinných látok, ktoré ešte len teraz objavujeme a zisťujeme aké sú dôležité. Nazývame ich fytocheminálie a presviedčame sa, že sa nachádzajú všade - v paradajkách, ríbezliach, čerešniach, egrešoch, jahodách, citrusoch, jablkách, hruškách, banánoch, kapuste, mrkve, obilných klíčkoch, rastlinných olejoch lisovaných za studena, hrášku, cibuli, hrozne, brokolici, marhuliach... Nachádzajú sa v listoch, koreňoch, plodoch, kvetoch, buľvách, jadrách, stonkách. Nachádzajú sa tam v čerstvom, sušenom i mrazenom stave (menej po tepelnej úprave). Čím viac ich príjmeme, tým lepšie nám poslúžia.
Nech sa však nikto nedomnieva, že ak bude mať dosť vitamínu E, A a C v krvi, môže sa ďalej a bez rizika prejedať, fajčiť a ani náhodou nepohnúť kostrou.
Autor článku: MUDr. Igor Bukovský, PhD.