Starnutie je pozoruhodný proces aj vďaka paradoxu, že najrýchlejšie starneme v mladosti. A už roky nám propagátori správnej výživy tvrdia, že zlá životospráva naše životy skracuje. Rastliny však nemajú žiadnu životosprávu, nefajčia, nepijú alkohol a pritom tiež starnú! Niektoré dokonca starnú tak pomaly, že sa zdá, akoby boli nesmrteľné. Veď kalifornské sekvoje Sequoiadendrum giganteum stále stoja ešte aj po štyroch tisíckach rokov! To znamená, že princíp starnutia musí byť univerzálny. Nad príčinou starnutia a spôsobom, ako nájsť cestu k dlhovekosti sa učenci zamýšľajú od vzniku ľudstva. Pozrime sa, na čo prišli:
Najzaujímavejšie teórie starnutia sú tie bez východiska. Jedna hovorí, že dýchaním si skracujeme život. Bez kyslíka by sme neprežili ani päť minút, ale vďaka nemu sa v našom tele tvoria aj agresívne atómy voľných radikálov, ktoré do prirodzeného kolobehu telesných molekúl vnášajú postupne a dlhodobo chaos a zmätok, až po náš úplný zánik.
Rovnako by sme neprežili bez vody. Lenže vo vode sa vyskytujú aj ťažké vodíkové ióny a tie nám škodia. Sú tam aj minerály a nerozpustné látky, ktorých jeden hlt neškodí, ale za život sa takto nahltáme až dvesto kíl kamenia. Na jednej strane je teda voda životne dôležitá, na druhej strane tým, že vodu pijeme, skracujeme si život.
Podľa ďalšej teórie nás už len to, že chodíme po svete osudovo ničí. Zásluhu na tom má mať kozmické žiarenie. Pôvab týchto troch teórií je v ich absolútnej platnosti – veď všetci, čo zomreli, celkom isto dýchali vzduch, pili vodu a promenádovali sa pod kozmickým žiarením. Ale tým sa všetko len začína. Sú tu viaceré iné hypotézy.
Veľká väčšina teórií starnutia vychádza z predstavy, že náš vek dožitia je nám už daný. Preto prišiel profesor Rockstein s myšlienkou, že naša smrť je v podstate naprogramovaná. Vybral si štatistické tabuľky poisťovacích spoločností a zistil, že ak rodičia zomreli pomerne mladí, ani poistenec to ďaleko nedotiahol. A naopak. Lenže otázka je, kde a ako máme zapísanú túto zásadnú predpoveď života a či sa ten zápis dá zmeniť.
Zatiaľ sa nenašli konkrétne „gény starnutia“, vznikla však teória o telomérových hodinách. Teloméry sú úseky DNA na koncoch chromozómov, ktoré zohrávajú dôležitú úlohu pri delení buniek. Vtedy z jednej starej bunky vzniknú dve nové s novými sadami chromozómov. Za celý náš život sa podľa Hayflickovho pravidla každá delivá bunka tela rozdelí približne päťdesiatkrát, čo je zároveň limitom života každého organizmu. Pri každom delení sa dĺžka telomér nenávratne skracuje, až telomérové hodiny ukazujú koniec našej púte. Rakovinové bunky sa stávajú nesmrteľnými aj preto, že u nich enzým telomeráza neustále dopĺňa teloméry na pôvodnú dĺžku, ako keby nejaký biologický chuligán postrkoval ručičky na hodinách späť. A ono to naozaj funguje! Táto teória je veľmi lákavá svojou osudovosťou – aby sme žili, musia sa naše bunky deliť, ale tých delení je za život presný počet a každým ďalším delením je náš život kratší. Šagrénová koža v praxi.
Najjednoduchšia predstava ako sa brániť starnutiu sa sústreďuje na samotné hormóny a ich schopnosť vyhladiť vrásky. To vyvolalo v polovici 20. storočia myšlienku dodať nášmu telu hormóny mladnutia transplantáciou pohlavných žliaz mladších ľudí. Tieto pokusy sa údajne aj uskutočnili, a to na čínskych väzňoch. Starší väzni tak získali pohlavné žľazy omnoho mladších popravených spoluväzňov, čo sa vraj prejavilo aj v ich výrazne mladšom vzhľade. Okolo týchto pokusov je však už desaťročia ticho.
Podľa jednej z najzaujímavejších teórií starnutia starších mužov zabíja to, že prestávajú súložiť. Testosterón je totiž za normálnych okolností povzbudzujúcou látkou, ale ak ostáva dlhší čas v tele muža bez upotrebenia, premieňa sa na rakovinotvornú zlúčeninu, ktorá útočí proti vlastnému telu. Má to svoju logiku, veď muži, ktorí sa nereprodukujú a vzhľadom k veku neprispievajú významnejšie ani k lovu a len ujedajú zo zdrojov ľudskej tlupy, sú odrazu nepotrební. Naopak tí, čo chytia „druhý dych“ a zakladajú rodiny s oveľa mladšími ženami, majú šancu na dlhý život. Ako napríklad Charlie Chaplin, ktorý si vzal ako 54 ročný len 18-ročnú Oonu, a tá mu následne porodila šesť detí. Posledné sa narodilo, keď mal 73 rokov. Zomrel ako 88 ročný. Bol však výnimkou.
Najpozoruhodnejším, najrozšírenejším a pritom najmenej známym zázračným elixírom mladnutia je – jogurt! Dnešnej podobe tohto „nápoja mladosti“ napomohol výskum ruského profesora Iľju Mečnikova, nositeľa Nobelovej ceny, ktorý pripisoval dlhovekosť bulharských roľníkov ich priaznivej črevnej mikroflóre vďaka pravidelnej konzumácii kyslého mlieka, plného baktérií mliečneho kvasenia.
Veď aj v Kaukazských horách ľudia dožívajúci sa pozoruhodne vysokého veku pijú takzvané kumysové nápoje, obsahujúce mliečne baktérie. Tie dostáva každý novorodenec od svojej matky, aby mohol vôbec spracovať a využiť materinské mlieko. Mečnikov si domyslel, že dlho mladí ostávajú tí, čo majú dlho mladú mikroflóru v črevách. Nanešťastie ním vyvinutý mliečny nápoj obsahoval v Bulharsku rozšírené kmene Lactobacilus bulgaricus a Streptococcus thermophilus, ktoré akurát spôsobia, že zrýchlime krok smerom tam, kam aj králi chodia pešo.
Dnešné jogurty síce majú správne pro-bio kultúry, ale museli by sme ich jesť na kilá. Pri dlhšom skladovaní totiž strácajú účinnosť zo dňa na deň. Navyše konzervačné látky a farbivá v takzvaných ovocných jogurtoch spoľahlivo umŕtvia všetko živé. A tak sa nápoj mladosti konca záručnej doby sám nedožije. Keďže už v staroveku pátrali po príčine starnutia, grécky filozof Seneca ponúkol jednoduché riešenie pre každého z nás: „Dĺžka života závisí na vonkajších veciach a nie na mne. Na mne ale záleží, ako prežijem čas, ktorý mi bol určený.“
Autor článku: Gustáv Murín