Tridsaťpäťročný Peter z Bratislavy bral tvrdé drogy od svojich dvadsiatich rokov nepretržite až do roku 2005. Bol trestne stíhaný, vyskúšal si, aké to je byť načas bezdomovcom, prešiel niekoľkými liečeniami a dnes aj vďaka projektu Reštart si ako abstinujúci závislý hľadá nové zamestnanie. Nádej mu dáva viera v seba samého a vzťah, ktorý chce spečatiť sobášom.
"Heroín som bral nepretržite do roku 2005 s tým, že tam boli medzery, keď som bol na nevydarených liečeniach. V roku 2000 sa k tomu pridal ešte aj pervitín," začína svoje rozprávanie. Za nedovolené držanie omamných látok ho viackrát trestne stíhali. Na popud rodiny a blízkeho okolia prešiel niekoľkými liečeniami, no ako sám vraví, nemali žiadny efekt. Na otázku, prečo začal brať drogy, nepozná odpoveď. "Neviem to presne špecifikovať, ani to nechcem hádzať na nejakých zlých priateľov, alebo že som nevyrastal v úplnej rodine, za čo nikto nemôže, lebo otec mi zomrel, keď som mal dva mesiace. Skôr si myslím, že náchylnosť na závislosť mám v povahe," hovorí Peter.
Potom však prišla zmena. "Najťažšie bolo prijať fakt, že som na tom zle. Možno niekomu to trvá kratšie, niekomu dlhšie, ale ja som potreboval asi naozaj dostať sa na dno, aby som zistil, že na drogovej závislosti nič zaujímavé nie je. Možno prvá hodina, potom sú len samé problémy, ktoré sa nabaľujú a valia sa na vás. Najťažšie bolo presvedčiť sa a aj so sebou niečo robiť," opisuje svoje pocity Peter. Spomínaným dnom bola pre neho ulica. Ako sám hovorí, jeho rodina bola k nemu v tom čase benevolentná a on to zneužíval. "Mohol som v kuse bývať doma, brat ma vyhodil na ulicu až v posledných dvoch rokoch." Tam ostal odkázaný iba sám na seba. Nevedel si zarobiť peniaze, kradol. Financie z krádeží mu pokrývali výdavky na drogy, na cigarety a jedlo neostávali. "Zbieral som ohorky, bezdomovci mi dávali jedlo," vracia sa do minulosti.
Bez akejkoľvek pomoci si Peter vybavil liečenie. Úspešne ho absolvoval a po troch mesiacoch strávených na Hraničnej smeroval do resocializačného zariadenia Retest. "Páčilo sa mi preto, že si ho človek musel sám hradiť. Rodina nemohla pomáhať, musel som sa postaviť na vlastné nohy. Po troch mesiacoch základnej fázy som začal chodiť do práce," rozpráva. Učil sa zaraďovať do spoločnosti, chodiť pravidelne do práce, nefluktuovať. "Proste základným životným návykom, čo bežní ľudia robia automaticky. Ja som sa ich učil odznova," priznáva. Po dvoch rokoch v zariadení si s kamarátmi s podobnými osudmi našli v hlavnom meste podnájom a dostal možnosť zapojiť sa do projektu Reštart, ktorý abstinujúcim závislým pomáha integrovať sa naspäť do spoločnosti.
Peter absolvoval kurz angličtiny, spravil si vodičský preukaz a nevynechal ani mimočasové aktivity. "Boli sme sa lyžovať, jednoducho Reštart je vec, ktorá ma podržala, keď som bol prvé mesiace vonku," hovorí Peter. V súčasnosti nepracuje a hľadá si nové zamestnanie. "Odvtedy, čo som sa prvýkrát zamestnal, som vystriedal tri zamestnania," konštatuje. O jeho minulosti vedeli zatiaľ všetci zamestnávatelia a ako priznáva, problémy s tým nemali. Skôr naopak. "Myslím, že zo začiatku som s tým mal problém viac ja ako oni, pretože som sa cítil menejcenný medzi ľuďmi. Ale myslím si, že prácou som dokázal, že som toho hoden." Jeho posledným zamestnávateľom bol tiež abstinujúci závislý. Peter nemá pocit, že by sa v spoločnosti stretával s predsudkami. "Keby som to tak veľmi teoreticky poňal, dosť dlho som drogoval a pamätám si, že byť narkomanom v rokoch 1993 až 2000 bolo omnoho ťažšie ako v dnešnej dobe." Podľa jeho slov sú dnes takíto ľudia akceptovaní a spoločnosť je k nim ústretovejšia, čo sa týka opätovnej integrácie. "Samozrejme, človek sa musí presadiť sám," dodáva.
Dnes po 3,5 roku abstinencie sa nad problémami viac zamýšľa. Priznáva, že sa niekedy ako abstinujúci závislý, ktorý nepije alkohol, nevie tak "bujaro" zabávať ako ľudia okolo neho, a teší sa na chvíle strávené v spoločnosti svojej priateľky, s ktorou je zasnúbený.
Autor článku: TASR