Španielski vedci skúmali prítomnosť toxických ťažkých kovov v bežných hubách. Neradostný primát získali kuriatka. V časopise Biometals to oznámil trojčlenný tím Juana Antonia Camposa z Univerzity Kastílie-La Mancha v Albacete.
Výskumníci merali obsah ťažkých kovov vo viacerých druhoch húb z oblastí, kde sa inak neprejavuje výrazné znečistenie cudzorodými látkami. Využili pri tom tzv. röntgenovú fluoroscenčnú spektroskopiu, pri ktorej sa určuje chemické zloženie vzorky rozborom svetielkovania vyvolaného ožiarením. "Naším cieľom bolo zistiť, či jestvuje spojitosť medzi obsahom špecifických ťažkých kovov odhalených v hubách a tromi faktormi: typom pôdy, oblasťou rastu a druhom huby. Vyšlo najavo, že rozhodujúci je ten tretí," povedal Juan Antonio Campos.Vedci určovali obsahy olova, neodýmu, tória a uránu v 12 druhoch jedlých i nejedlých húb v provincii Ciudad Real, najmä z dubových a borovicových lesov.Nad určitou úrovňou obsahu sú tieto kovy pre ľudí toxické. Ukázalo sa, že všetky skúmané huby ich obsahujú pomerne veľa. Hodnoty pre jednotlivé druhy sa však výrazne líšili a to aj v prípadoch, keď boli nazbierané na jednom mieste.
Žiaľ, najviac neodýmu a olova obsahovali kuriatka jedlé (Cantharellus cibarius), druh, ktorý sa hojne podáva ako kulinárska špecialita prakticky v celej Európe. Pri neodýme to bolo 7,1 mikrogramu na gram, pri olove 4,86 mikrogramu na gram. Kuriatka nielen v Španielsku rastú pri duboch. Ide o ektomykoríznu hubu, ktorá lipne k vonkajším koreňom rastlín, aby si s nimi vymieňala živiny. Je teda v priamom kontakte s časticami pôdnych minerálov. Tória a uránu zasa vedci odhalili najviac v strapcovkách zväzkovitých (Hypholoma fasciculare), konkrétne to bolo 3,63 a 4,13 mikrogramu na gram. Napriek faktu, že táto huba rastie na mŕtvom dreve a nie je v priamom kontakte s časticami pôdnych minerálov.
Všeobecne výskum neodhalil výraznejší vplyv rôznych pôd, špecifických ekosystémových stanovíšť a polohy v rámci spomenutej provincie na obsah jednotlivých kovov. Okrem tória, ktorý sa výraznejšie hromadí v hubách rastúcich na mŕtvom dreve, ako sú spomenuté strapcovky zväzkovité a šupinovce nádherné resp. šupinovky nádherné (Gymnopilus spectabilis), než v hubách, ktoré majú priamy kontakt s pôdou, ako sú čírovky slizké (Tricholoma ustaloides) a hráškovce obyčajné (Pisolithus arrhizus). Typ pôdy by však logicky mal hrať väčšiu úlohu, než akú vedci zistili. Juan Antonio Campos s kolegami to plánujú preveriť rozsiahlejším výskumom. Zamerajú sa pri ňom na 19 toxických a netoxických chemických prvkov v 15 druhoch jedlých húb.
"Ektomykorízne huby sú špeciálne prispôsobené, aby pohlcovali chemické prvky z častíc pôdnych minerálov a odovzdávali ich rastline. To je ich príspevok k symbióze a čím efektívnejšie rastline poskytujú živiny, tým užšia je ich väzba, v rámci ktorej zasa od rastliny získavajú cukry vytvorené fotosyntézou," vysvetlil Juan Antonio Campos.
Huba pri tom bez rozlišovania kyselinou rozrušuje častice pôdnych minerálov a pohlcuje jednotlivé prvky v množstvách, ktoré odrážajú zastúpenie minerálov. "V niektorých znečistených pôdach, alebo takých, ktoré majú netypickú mineralógiu, potom huby môžu obsahovať toľko toxických prvkov, že by sa nemali jesť," doplnil.
Hlavný zdroj: Komuniké FECYT – Spanish Foundation for Science and Technology z 30. októbra 2009.
Autor článku: TASR