Súčasná medicína, ktorá najmä za posledné tri desaťročia zaznamenáva obrovský rozvoj, nevznikla náhodou, ani naraz. Vychádza z niekoľkotisícročnej skúsenosti a postupného hromadenia poznatkov o ľudskom organizme, jeho vývoji, o jeho funkciách i chorobách.
Je výsledkom práce a poznania mnohých generácií významných lekárov, ktorí venovali svoj um, svoju prácu a obetavosť nielen liečbe svojich pacientov, ale aj skúmaniu príčin chorôb, a to vždy na tej úrovni, ktorú im stav pokroku spoločnosti v ich dobe dovoľoval. Základy dnešnej medicíny vznikli pred viac ako 2000 rokmi v starom Grécku a sú spojované s menom Hippokrata (460 – 375 p. n. l.).
Detstvo a prvé dielo
Hippokrates sa narodil okolo roku 460 p. n. l. na gréckom ostrove Kós. Jeho otec Herakleidos bol lekár a svojho syna už od malička vychovával pre toto povolanie. Hippokratova rodina odvodzovala svoj pôvod od boha lekárstva Asklépia
Po skončení štúdií odcestoval mladý Hippokrates do Grécka a Malej Ázie, odkiaľ sa vrátil už ako známy lekár. Na ostrove Kós potom dlhé roky vyučoval adeptov lekárstva a spísal svoje poznatky v diele, ktoré neskôr nazvali Corpus Hippocraticum a ktoré obsahuje 60 spisov, zrejme od viacerých autorov. Jeho synovia Drakón a Tessalos a jeho zať Polybos pokračovali v rodinnej lekárskej tradícii. Starobu prežil v Larisse, kde okolo roku 375 p. n. l. zomrel.
Na ostrove Kós neskôr uctievali Hippokrata ako poloboha. Corpus Hippocraticum je prvým známym uceleným súhrnom poznatkov jednej z najstarších lekárskych škôl staroveku. Jeho zásady ovplyvňovali lekárov nasledujúcich 2000 rokov.
Po prvýkrát bolo definované lekárske umenie: „Umenie obsahuje tri časti: chorobu, chorého a lekára. Lekár je služobníkom umenia. Chorý musí spoločne s lekárom bojovať proti chorobe.“
K známym aforizmom ďalej patrí: „Život je krátky, umenie dlhé. Správny okamih netrvá dlho, pokus je klamlivý, rozhodnutie ťažké.“
Iná zásada: “Osožiť alebo aspoň neuškodiť“ pretrvala až do dnešných časov.
Nové vnímanie lekárstva
Hippokratovské ponímanie medicíny sa od všetkých predchádzajúcich odlišuje predovšetkým striktným popretím nadprirodzených vplyvov a magických účinkov liečby. Choroba je chápaná racionálne a môže byť teda liečená prirodzenými prostriedkami. Tento postoj je príznačný a celkom typický pre prístup k tzv. „božskej chorobe“, t.j. k epilepsii.
Hippokratova škola popierala božský pôvod choroby a považovala ju za bežné ochorenie z prirodzených príčin. Ako základné prvky ľudského organizmu označovali telesné šťavy. Ich normálny pomer (eukrázia) znamenal zdravie, narušený pomer (dyskrázia) spôsoboval ochorenie.
Každej telesnej šťave sa pripisovali dve primárne kvality: krv je teplo-vlhká, hlieny sú studeno- vlhké, žltá žlč je teplo-suchá, čierna žlč studeno-suchá.
Okrem konštitúcie vplývajú na vznik ochorenia vek a pohlavie. Priebeh ochorenia modifikujú životný štýl a duševné zdravie. Mimoriadne významný prínos Hippokratovej školy spočíva v zdôraznení vplyvu prostredia. Významné sú zemepisná poloha obydlia, prevládajúci smer vetrov, kvalita a skladba pôdy a pitnej vody, klimatické vplyvy, ročné obdobia.
Diagnostika chorôb má – v dôsledku nízkej technickej úrovne – menší význam než terapia. Lekár stanovuje, či sa jedná o ochorenie akútne alebo chronické, vyliečiteľné alebo nevyliečiteľné. K diagnostike používa najmä svojich päť zmyslov, ale tiež údaje pacienta.
Zásady liečby sú jednoduché a primerané vtedajšej dobe. Lekár má v prvom rade podporovať samoliečiace tendencie organizmu a prispôsobovať svoje zákroky špecifickým podmienkam, teda konštitúcii pacienta, jeho celkovému stavu a životným zvyklostiam.
Liečba sa má začať miernejšími prostriedkami. Nevyliečiteľne chorí nesmú byť trápení zbytočnými liečebnými postupmi. V liečbe sa používajú fyzioterapeutické a dietetické postupy, ale aj púšťanie žilou, potenie a vyvolanie zvracania alebo hnačky.
Chirurgické zákroky sa obmedzujú prevažne na ošetrenie rán, zlomenín a vymknutí. Správna životospráva prispieva k prevencii chorôb.
Hippokratova prísaha
Hippokratova škola významne prispela k prijatiu etických zásad v činnosti lekára, ktoré v modernizovanej podobe platia dodnes. Okolo roku 330 p. n. l., teda takmer 50 rokov po jeho smrti, vznikla tzv. Hippokratova prísaha.
„Prisahám pri Apolónovi, bohovi lekárstva, pri Aeskulapovi, Hygiei a Panacei aj pri všetkých bohoch a bohyniach a dovolávam sa ich svedectva, že túto prísahu a tieto záväzky budem podľa svojich síl a svedomia poriadne dodržiavať. Svojho učiteľa v tomto umení si budem rovnako ctiť ako vlastných rodičov a vďačne mu ponúknem všetko potrebné, ak si to vyžiada nutnosť. Jeho potomkov budem pokladať za vlastných bratov a keď sa budú chcieť vyučiť tomuto umeniu, vzdelám ich bez nárokov na odmenu aj akékoľvek záväzky. Svojim synom aj deťom svojho učiteľa aj žiakom, ktorí sa slávnostne zaviazali lekárskou prísahou, umožním, aby sa zúčastňovali na výučbe aj na prednáškach aj na celej vede. Nikomu však inému. Spôsob svojho života zasvätím podľa vlastných síl a svedomia úžitku chorých a budem ich ochraňovať pred každou krivdou a bezprávím. Ani prosbami sa nedám prinútiť na podanie smrtiaceho lieku, ani sám nikdy na to nedám podnet. Nijakej žene nepodám prostriedok na vyhnanie plodu. Svoj život a svoje umenie vždy budem chrániť v čistote a udržím ich bez akejkoľvek viny. Sám neuskutočním rez u nijakého chorého, ktorého trápia kamene, ale odovzdám ho do rúk mužom skúseným v tomto odbore. Nech vkročím do akéhokoľvek domu, vojdem tam len s úsilím pomôcť chorým a budem sa vyhýbať každému podozreniu z bezprávia alebo hocijakého ublíženia. Zrieknem sa túžby po zmyslových pôžitkoch či so ženami či s mužmi, či so slobodnými či otrokmi. Keď pri svojej lekárskej praxi zbadám alebo vypočujem niečo, čo by malo zostať tajomstvom, o súkromnom živote ľudí všetko zamlčím a ako tajomstvo uchovám. Ak budem túto prísahu dodržiavať a poriadne spĺňať, nech sa mi dožičí žiť navždy šťastne, nech sa dožijem úcty všetkých ľudí a nech sa radujem z plodov svojho umenia. Ak ju však poruším či poškvrním, nech sa mi stane pravý opak.“
Autor článku: prof. MUDr. Ladislav Hegyi, DrSc., časopis Bedeker zdravia