Podľa pokusov na opiciach sa podarilo vyvinúť vakcínu, ktorá bráni prepuknutiu ochorenia ešte dva dni po nákaze vírusom marburg.
V časopise Emerging Infectious Diseases to predbežne online oznámili Thomas Geisbert z Bostonskej univerzity a Heinz Feldmann z pracoviska Národného ústavu pre výskum alergií a infekčných chorôb v montanskom Hamiltone (obe inštitúcie USA) s kolegami. Proti vírusu marburg zatiaľ neexistuje nijaká oficiálne schválená liečba. Päť zo šiestich opíc makakov rézus však prežilo smrteľnú dávku tohto vírusu pri podaní novej vakcíny 24 hodín po nákaze a dve zo šiestich dokonca pri jej podaní 48 hodín po nákaze. Hoci vedci dosiaľ vakcínu nevyskúšali u ľudí, také výsledky sú veľmi sľubné. Makaky totiž zvyčajne zomierajú na nákazu vírusom marburg skôr než ľudia. To by znamenalo, že účinne zaočkovať ľudí sa možno dá ešte neskôr ako po 48 hodinách.
Marburg tvorí spolu s ebolou skupinu tzv. filovírusov. Vyvolávajú krvácavé horúčky a obete zomierajú na šok, stratu krvi a súbežné zlyhanie viacerých orgánov. Podľa údajov Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) dosahuje úmrtnosť pri nákaze marburgom až 80 percent, pri nákaze ebolou až 90 percent. Ochorenia sa opakovane vyskytujú v šiestich afrických krajinách. Pri marburgu boli v malom počte zaznamenané aj mimo Afriky (takto vírus dostal meno po nemeckom meste), no vždy sa preukázal africký pôvod nákazy. Vakcínu vedci vyvinuli už v roku 2006 a fungovala (tiež u makakov rézus) stopercentne, ale iba pri podaní do 30 minút po nákaze inak smrteľnou dávkou vírusu marburg. Jej základom je oslabený vírus vezikulárnej stomatitídy (VSV), čo je ochorenie hospodárskych zvierat. Plní úlohu nosiča zložky vírusu marburg. Podobnú vakcínu vyvinuli aj proti ebole. Obidve aktivujú tie isté bunky imunitného systému, ktoré reagujú na ebolu a marburg.
U troch makakov sa opakovane našli v krvi stopy vírusu marburg, avšak neskôr sa ich imunitné systémy vírusu úplne zbavili a prežili. Navyše všetky preživšie makaky mali 14 dní po nákaze stredné až veľké množstvo protilátok proti vírusu. Tieto výsledky znamenajú, že vakcína funguje podľa predpokladov. Členovia tímu sa domnievajú, že to oprávňuje k rýchlemu vývoju vakcín na základe vírusu VSV pre liečbu ľudských pacientov - či už sa nakazili pri lokálnych epidémiách v Afrike, alebo nepatrením v laboratóriu. Heinz Feldmann a Tom Geisbert boli v roku 2009 členmi medzinárodnej skupiny odborníkov, ktorá odporučila podobnú liečbu po nákaze, keď sa jeden z bádateľov pichol ihlou kontaminovanou ebolou. Dostal experimentálnu vakcínu na báze VSV 40 hodín po nehode. Nikdy sa uňho neprejavili príznaky a prežil. Dosiaľ sa však nepodarilo zistiť, či sa pri tom skutočne nakazil ebolou, a ak áno, či ho zachránila práve vakcína.
Zdroj: Komuniké NIH/National Institute of Allergy and Infectious Diseases zo 16. júna 2010
Autor článku: TASR