Aj vy máte pocit, že si vás deti omotali okolo prsta a vlastne skáčete tak, ako oni pískajú? Aj vás zožiera hlodavý pocit, či všetko robíte tak ako treba a či z vašich detí vyrastú rozumné, sebavedomé, dobré a úspešné bytosti? A máte niekedy pocit, že vám to prerastá cez hlavu a najradšej by ste sa niekde utiahli a mali konečne svätý pokoj? Ak aspoň na časť z otázok ste odpovedali áno, potom je tu pre vás novinka od Toma Hodgkinsona „Pohodoví rodičia“.
Predstavte si – aj z prehnane zanieteného rodičovstva vedie cesta von. Existuje celkom jednoduché riešenie, ktoré vám urobí život s deťmi ľahší, finančne menej náročný a hlavne radostnejší. Tom Hodgkinson je expert, ktorého uznávajú mnohí odborníci a on pozná zaručený návod, ako sa stať pohodovým rodičom. To čarovné slovo, či slovká znejú: „Nechajte ich tak.“ Lenivý rodič je totiž dobrý rodič.
To, samozrejme, neznamená, že ich máte zanedbávať, len by ste im mali dopriať viac priestoru, aby z nich raz vyrástli sebestačné, sebavedomé a šťastné stvorenia. No ak chcete, aby sa nám to podarilo, musíte sa prestať strachovať a začať v deťoch podporovať ich prirodzenú kreativitu a nezávislosť. Popri tom si prekvapivo uvedomíte, že sa z vás stali šťastnejší a lepší rodičia. Priznajte si – aj vy občas robíte príliš veľa. Prehnane zasahujete do života svojich detí, čím im bránite, aby vyrástli a postarali sa samé o seba. Stiahnite sa a nechajte ich žiť.
Tom Hodgkinson vynaliezavo a hlavne humorne aplikuje svoje mierne ľavicové teórie v praxi na tie najnepríjemnejšie oblasti výchovy detí, aké rodič pozná. Kniha „Pohodoví rodičia“ je ideálna pre všetkých, čo majú problémy s rodičovstvom a potrebujú rozumné rady a príklady z praxe. Dozviete sa, ako si užiť jedlo a stolovať na úrovni. Čo je to hračkársky mýtus. Ako hovoriť „áno“ a skoncovať s nariekaním.
Prečítajte si „Manifest pohodového rodiča“.
Pozrite si ukážky z Pohodoví rodičia.
Prečítajte si ukážky z knihy Pohodoví rodičia
Nezdravá dávka pracovnej morálky doslova ohrozuje detstvo a nepriaznivo naň vplýva. Roky, ktoré by mali deti venovať hrám a zábavnému učeniu, sa pod autoritatívnym usmerňovaním a diktovaním cieľov ľahko zmenia na únavnú cestu plnú útrap. Voľný čas detí nahlodáva komerčná zábava, akou sú napríklad počítačové hry. Nároční rodičia to len zhoršujú, keď svojím prístupom vyvolávajú v deťoch stres a menia detstvo na obdobie plné výziev a súťaženia. Na každý deň im rodičia plánujú nejaké aktivity: balet, džudo, tenis, klavír a iné športové a umelecké krúžky. Doma zase trávia čas pred obrovskými obrazovkami a počítačmi.
Ak práve nerobia niečo z toho, musia počúvať počas jazdy v aute náučné nahrávky. Ambiciózne matky nútia rozbláznené desaťročné deti, aby sedeli nad domácimi úlohami celé hodiny, inak by im totiž nedala pokoj myšlienka, kde sa zamestnajú, keď vyrastú. Potom im kúpia Nintendo Wii, nezmyselný a drahý vynález, ktorý má priniesť do počítačových hier trochu fyzickej aktivity. Je len otázkou času, kedy dostanú zaneprázdnené deti do rúk svoje vlastné multimediálne prístroje s názvom BlackBerry.
Kam sa podela hra? Spomínam si na komiks, v ktorom boli dve deti na ihrisku a obe pozerali do svojho osobného elektronického diára. Jedno napokon povedalo druhému: „Budúci týždeň vo štvrtok mám voľný termín na hranie. Zapíšem si ťa na štvrtú.“
Ukážka z 9.kapitoly - Nechajte nás spať
Zrejme najväčšou skúškou vašej trpezlivosti, čo sa rodičovstva týka, je vydržať neprestajné rušenie zo spánku. Človek, ktorý bol predtým zvyknutý na deväť–desať hodín spánku denne, ako som bol napríklad ja, si môže na nový režim zvykať dosť ťažko. V spoločnosti, v ktorej sa pripisuje taký veľký význam tvrdej práci, sa spánok očividne veľmi podceňuje. Úspešní workoholici sa veľmi radi vychvaľujú, ako málo spánku potrebujú. Radšej by sme denne pili obrovské šálky kávy alebo brali tabletky na povzbudenie, ako jednoducho počúvnuť volanie prírody a na chvíľu sa natiahnuť. No v akejkoľvek spoločnosti pretrváva pravidlo, že ak sme pánmi svojho času, tak najradšej sa poriadne vystrieme a zdriemneme si. Len si spomeňte na príjemné popoludňajšie siesty na všetkých dovolenkách. Ach, ten spánok. Túžime po spánku. Šťastný každý, kto naň má čas.
Je to svätá pravda, stačí si uvedomiť, aké je to strašné dlho sa poriadne nevyspať. Pamätám sa, keď bol ešte náš najstarší syn malý, ako ma vždy zobudil kopancami do chrbta. Usilovali sme sa ho v duchu dnešných predstáv o rodičovstve naučiť na istú rutinu, no zlyhali sme. Vždy sa do našej postele nakoniec vrátil.
Teraz si želám, aby sme si osvojili toto spanie s dieťaťom v posteli od začiatku. Kým sú deti malé, mali by byť čo najviac so svojou mamou, otcom alebo hocikým, kto je nablízku. Rodičia predsa môžu mať sex hoci aj v kúpeľni. Pohodový rodič bojuje proti rutine, oddeleným izbám a prísnym opatrovateľkám. Naša príručka o tom, ako naučiť dieťa správnym návykom, má asi tie najväčšie somárske rohy, aké som kedy videl, pretože moja úzkostlivá partnerka ju pravidelne študovala.
Tieto príručky majú zabezpečiť rodičom čas na oddych a deťom pokojný spánok, no to nebol náš prípad. Tieto návyky sa akoby usilovali urobiť z nášho dieťaťa nepriateľa, ktorého treba ovládať, ignorovať, ovplyvňovať, izolovať, atď. A bolo to nesmierna drina. Taká strašná, že Victoria celý rok nerozprávala o ničom inom. Bolo to zničujúce. Jediná kniha, ktorú by ste si o výchove mali prečítať, ak už veľmi chcete, je kniha Koncept kontinua (k tomu sa vrátime neskôr).
Noci plné kopancov do obličiek, kriku a vety: „Si na rade“ majú za následok vážny nedostatok spánku, najmä ak robíte tú chybu čo ja, že som pracoval poriadne ďaleko od domova. Nemohol som to nijako dobehnúť. Nemal som šancu na chvíľu si zdriemnuť. Bol som z toho veľmi namrzený. Veľmi, veľmi namrzený. Rozzúrený by bolo asi presnejšie. Nebezpečný. Potom sme po večeroch popíjali, aby sme si dopriali aspoň trochu radosti. No a potom som sa v noci zobudil na to, ako mi Arthurova prekvapivo ťažká ruka dopadla na tvár.
Osem rokov sme mali problémy so spaním. Niekedy sa akoby každý zobudil v inej posteli, len nie v tej, do ktorej šiel spať. Budil som sa v detských postieľkach, na gauči. Počas noci sa na mojej posteli vystriedalo niekoľko detí. Jeden kamarát mi povedal, že ich štvorčlenná rodina zvykne zaujať štvorcovú formáciu – každý v jednom kúte manželskej postele.
Ešte teraz máme občas nanič noc. No je to už neporovnateľne lepšie. Dve najstaršie deti sme vycvičili metódou pohodového rodiča, podľa ktorej rodičia jednoducho zostanú v posteli a deti sa samy oblečú, a urobia si a ani nás nezobudia. Najmenšie ešte občas skončí v našej posteli. No je to celkom zábava! Nechcem sa tváriť ako najmúdrejší a táto kniha je naozaj len zbierka výchovných zásad jedného človeka, ktoré si vo svojom živote môžete aplikovať, ako len chcete, predsa len som si povedal, že by vám mohlo pomôcť zopár rád, ktoré sme nazbierali počas dlhých a ťažkých rokov plných nových skúseností.
a) Choďte spať skoro
Je jasné, že pre pohodového rodiča môže byť táto zásada trochu... krutá. Keď tí fagani konečne zaspia, čomu, samozrejme, predchádza povinný rituál kúpeľa, masáže, rozprávok, uspávaniek, pohára vody a neviem čoho ešte, nie je vhodný čas, aby si otec a mama našli trochu času na seba? O tomto čase zvyknem väčšinou piť toľko piva, koľko zvládnem. A s každým ďalším pivom moja chuť spať klesá. Prečo by som išiel teraz spať, keď sa konečne začínam baviť?
No za tie dlhé roky sme zistili, že ak sme neboli v posteli najneskôr o pol jedenástej, hlavne v časoch, keď sme mali v dome dieťa mladšie ako dva roky, nasledujúci deň sa nedal vydržať. A, samozrejme, ihneď sme sa jeden na druhého nahnevali. No tieto problémy sú len dočasné a to nám poskytuje istú útechu, pretože keď už má dieťa dva a pol roka a viac, dýcha sa rodičom oveľa ľahšie. Najlepší spôsob, ako si spríjemniť skoré chodenie do postele, je mať na stolíku pripravenú nejakú dobrú knihu. A čo sa týka pohodového čítania pred spaním, myslím si, že na to nie je lepší kandidát ako Keats, či už hovoríme o jeho listoch alebo o poézii. Jeho špecifická veselá melanchólia má veľmi upokojujúci účinok.
Ďalším dobrým dôvodom, prečo ísť skoro spať, je sex, aj keď také niečo sa pošťastí len zriedkakedy. Chodiť spať skoro jednoducho nemusí byť utrpenie, ale naopak pôžitok, či už to zahŕňa čítanie, sex, kakao, písanie poézie alebo jednoducho listovanie v záhradkárskom katalógu. No netreba zabúdať, že hlavným cieľom každého pohodového rodiča je neprestajne vnášať do dňa radosť. Západné zmýšľanie o výchove detí je obrovská tragédia, pretože zábava a radosť sa pomaly z harmonogramu dňa vytráca a nahrádzajú ich rozhovory o peniazoch a budúcnosti. Nestávajte sa otrokom svojich detí! Stanete sa zatrpknutým a vaše deti vás za to budú nenávidieť.
b) Vylihujte
Áno, uvedomujem si, že toto sa asi ľahšie hovorí, ako robí. No na minulej letnej dovolenke sme sa pristihli, ako ležíme v posteli do desiatej alebo jedenástej, a to sme mali so sebou tri deti vo veku tri, šesť a osem rokov. Niekedy sa dohodli, prepadli nás a začali nám robiť príšerné veci, napríklad skákať po nohách a trhať chlpy, jednoducho sme to zhrnuli do slova „terorizovanie“. No keď sme ich niekoľko ráz vyhodili z izby, začali sa už zabávať navzájom.
Všetci sú schopní naliať si mlieko na vločky a ako som sa už chválil, Arthur zvládne urobiť aj čaj a praženicu. Deti majú celkovo v sebe zabudovaný zmysel pre sebestačnosť, ktorý my rodičia ničíme prehnanou starostlivosťou. Deti sa nestanú nezávislými vďaka vytrvalému sekírovaniu, ale práve vďaka lenivosti rodičov. Minulú nedeľu sme ja a Victoria ležali v posteli s opicou do pol desiatej. A čím častejšie to robíte, tým lepšie, pretože detská samostatnosť sa bude zlepšovať každým takýmto ránom a vy už nikdy nebudete musieť počuť ten príšerný zvuk „Mamiiiiiiii“.
Deti sa dokážu zahrať aj samy a aj to budú robiť, ak im dáte príležitosť. Takže majte na pamäti, že vylihovanie v posteli nie je vôbec prejav nezodpovednosti. Je to presný opak – rodič sa takto neprestajne bráni zatrpknutosti a zároveň sa deti učia postarať sa samy o seba. Náš zázrak bude silný, odvážny, nebojácny a bude si uvedomovať svoju hodnotu. Bude veselý a šťastný. Je to aj úlohou pohodového rodiča, aby zaistil, že všetci členovia jeho rodiny sa majú dobre tu a teraz – v súčasnosti.
Ten stiesňujúci, kapitalistický pojem „budúcnosť“ sa neskutočne nadhodnocuje. Áno, treba jedným okom pozerať do budúcnosti, lebo aj naše deti budú raz dospelé, no najlepší spôsob, ako zaistiť šťastný život, je postarať sa o šťastné detstvo. Bez súťaživosti, bez výhier a ocenení, bez lákadla kapitalistického nadproduktu. Nie. Šťastné detstvo znamená, že dieťa má všetko, čo potrebuje: lásku, hudbu, hry, smiech. Nie je dôvod vzdávať sa radostného dneška, kvôli prosperite zajtrajška. Tak zostaňte v tej posteli, dokedy sa vám žiada.
Ukážka zo 7.kapitoly - Hračkársky mýtus
Nenávidím hračky. Je to absolútne zlo! V utópii pohodového rodiča by boli všetky hračky zakázané. Nijakí Batmani, Lego, autá na diaľkové ovládanie, vláčiky, Action Mani. Nič také. Inými slovami, nijaké umelohmotné kúsky pohodené po všetkých štyroch kútoch miestnosti. Nijaké kúsky, ktoré treba večer odpratať, pretože deti pri všetkej svojej radosti (právom) nemyslia na poriadok. Nijaké umelohmotné kúsky, ktoré vám prebodnú nohu, keď sa tackáte po dome s opicou, alebo o ktoré sa potknete a spadnete dolu schodmi.
Raz som počkal, kým neodídu všetky deti do školy a ich mama tiež niekam von. S obrovskou radosťou som naplnil tri čierne vrecia starými hračkami a nechal som ich pri smetiakoch. A najúžasnejšie na tom bolo, že si to nikto ani nevšimol. Ani jednu z tých hračiek potom nikto nikdy nehľadal. To naznačuje, že my rodičia sme možno ešte materialistickejší, ako naše deti. Hovoria, že chcú hento a tamto, no ich túžba je len dočasná. Zrejme ich väčšmi trápi naplnenie túžby, ako vlastníctvo nejakého predmetu. Rodičia sú si však vedomí, koľko potu a driny museli vynaložiť, aby tú hračku mohli kúpiť. Hračky sú peniaze, sú práca, sú neporiadok a sú iba dôkaz, že deti sa narodili do otrasného sveta, kde ľudia bojujú proti nude drahými zábavkami.
Nesmierne ma potešilo, keď mi moja kamarátka Murphy rozprávala, ako strávila hodiny medzi regálmi obchodov, aby našla svojej dcére vianočný darček. Najprv uvažovala o stavebnici Lego, no potom si to rozmyslela, pretože sa už v duchu videla, ako kľačí na kolenách a upratuje stovky kúskov Lega. Rozumné, veľmi rozumné.
Starnutie hračiek je čosi desivé. Prečo bazár s použitými hračkami pôsobí tak smutne? Možno preto, že ten malý kúsok umelej hmoty predstavuje zlyhanie pôvodne vysnívanej hračky, keď rodič namiesto radosti a krásy uprednostnil kvantitu a cenu.
Tak ich všetky zahoďte. No hlavne ich vôbec nekupujte. NIJAKÁ UMELÁ HMOTA. Problém však je, že je to neskutočne ťažké. Všetko je z umelej hmoty. Tie hračky vyzerajú tak zmysluplne, tak lacno, tak veselo, keď sa na vás dívajú z regálu v obchode. Sľubujú „hodiny zábavy“ a tvrdia, že táto hračka je tak dobre premyslená, taká jedinečná a taká prepracovaná, že prakticky vychová dieťa za vás. No skutočnosť je taká, že väčšina týchto hračiek vyžaduje nesmiernu námahu práve od rodičov. Ako nespočetne veľa produktov modernej doby, aj tieto sľubujú oslobodenie od útrap a starostí, čím v tomto prípade myslia naše deti, no v skutočnosti spôsobujú len viac starostí, keďže na ten produkt treba najskôr zarobiť a navyše ho potom vždy treba aj upratať.
Potrebujú vlastne deti hračky? V Knihe džunglí vidíme Mauglího, ako sa spokojne hrá s darmi prírody. Najlepšie hry sú tie, ktoré sa dajú hrať v skupinách a bez hračiek – vtedy počuť ten skutočný smiech. A všetci vieme, že malé deti, ešte neskazené reklamami a konzumom tohto sveta, si úplne vystačia s obyčajnou lopatkou alebo krhličkou. Deti sa dokonca lepšie zabavia s kartónovou škatuľou ako s otravnými hračkami, ktoré vydávajú rôzne bláznivé zvuky a piesne (možno preto, že rodič dieťaťa je príliš zaneprázdnený, aby mu zaspieval sám).
S kartónovou škatuľou si dieťa cvičí svoju fantáziu. Včera si z nej moje deti vyrobili vesmírnu raketu pre svojich plyšákov. Tieto škatule dokážu byť aj skvelým odkladacím priestorom na deti: prv ako sa Arthur naučil chodiť, ukladali sme ho do tejto škatule s drevenou lyžicou v ruke. A potom sme mohli porobiť v kuchyni, čo bolo treba. (Mimochodom, nikdy nekupujte deťom všetky tie pomôcky a zariadenia, čo propagujú v televízii. Minuli sme stovky libier na úplné hlúposti, ako napríklad ten zázrak do ktorého si sadnú a učia sa v ňom chodiť. Nebojte sa, chodiť sa naučia aj samy.)
Ak ich necháte na pokoji, nájdu si vlastné hračky a vďaka tomu si aj budú rozvíjať kreativitu, namiesto toho, aby sa spoliehali na to, že ich zabavia drahé hračky, ktoré vyrábajú chamtiví výrobcovia hračiek. VY – rodičia, si tiež môžete vyrobiť vlastné hračky. Áno, môžete. Kúpte si pílku a dláto (k hračkám z dreva sa vrátime neskôr) a vyrežte si z tohto fantastického materiálu zvaného kartón lietadlo. Zožeňte si gafo pásku. (Arthur si nedávno vyrobil z kartónu, gafo pásky a elastického obväzu katapult. Nazval ho Metač 3000). Urobte si bábiky z ponožiek a gombíkov, strašidelné masky z papierových tašiek. Je úžasné, čo všetko môžete v tejto oblasti urobiť s úplne minimálnymi alebo nijakými schopnosťami. Musíte deti privykať na takéto hračky od raného veku. Naše doma vyrobené hračky, na rozdiel od tých kúpených umelohmotných, môžeme upravovať, zlepšovať, maľovať, rozobrať a znova zložiť. A aj spáliť, ak treba.
Rousseau bol tiež proti hračkám, aj keď hračky jeho čias neboli z umelej hmoty:
„Zbavme sa všetkých korálikov a hrkálok, veď deťom stačí malá haluz s listami a plodmi alebo palička sladkého drievka, ktorú môžu oblizovať a žuvať, čo im zabezpečí jedinečnú zábavu a budú mať tú výhodu, že sa od raného detstva nenaučia na prepych.“
Posolstvo tohto citátu je jasné: Nemíňajte peniaze a čas na hračky, keď môžete jednoducho odtrhnúť konár zo stromu a dať ho dieťaťu. Použije svoju predstavivosť, začne sa s ním hrať, porazí s ňou príšery, zje ho, alebo z neho vyrobí bodák. Je to zjavne aj ekologická voľba: neničíte tým planétu, je to malý, zelený kúsok prírody. Áno, pohodové rodičovstvo môže zachrániť planétu.
Viac o knihe Toma Hodgkinsona - „Pohodoví rodičia“.
Autor článku: Vydavateľstvo Ikar