Strach je prirodzený prejav u detí aj dospelých. Primeraná miera bojazlivosti je pre každého jedinca potrebná až nevyhnutná. Plní ochrannú funkciu a nabáda nás k opatrnosti.
U niektorých detí sa vyvinie chorobný strach. Deti vidia nebezpečenstvo tam, kde žiadne nie je, dlhotrvajúce obavy nepriaznivo vplývajú na náladu dieťaťa, aktivity, chuť do jedla, spánok. Príčiny sú mnohopočetné a pestré. Za strachom dieťaťa obyčajne nájdeme pôsobenie dysfunkčnej rodiny, nesprávne výchovné štýly, osobnú či neosobnú traumatizáciu.
Podstata strachu
Strach z pohľadu biologicky významnej emócie môže mať aj vrodenú zložku. Zo začiatku má zložka difúzne obranný charakter. U novorodenca pozorujeme obrannú motorickú reakciu s globálnymi prejavmi nepríjemnosti napríklad pri náhlom silnom zvuku, alebo pri náhlej strate opory. V druhom polroku života sa už vyskytuje strach z neznámej osoby. Jeho výskyt u 98 percent detí predpokladá účasť vrodenej komponenty.
Na vrodenú zložku nadväzuje učenie. Významne súvisí s vývinom dieťaťa, nakoľko medzi vývinom a učením existujú pozitívne vzájomné vzťahy s postupným narastaním vplyvu, dosahu učenia (individuálnych skúseností). Napríklad strach z tmy, osamelosti, imaginárnych tvorov, má veľmi nízky výskyt medzi prvým a druhým rokom života dieťaťa, ale prudko stúpa medzi štvrtým a piatym rokom, vďaka rozvoju fantázie dieťaťa, ktorá obohacuje jeho predstavy o možných (v prípade imaginárnych tvorov aj nemožných) nebezpečenstvách.
„Množstvo strachov“ sa získa aj na základe imitačného učenia, t. j. učenia napodobňovaním. Tak nachádzame mnoho podobností medzi predmetmi strachu u rodičov a ich detí. Strach z neškodných žiab alebo myší, môže slúžiť ako bežný príklad takto získaného strachu. Mladší školský vek prináša symptomatológiu separačného strachu dieťaťa z odlúčenia, najčastejšie matky, ku ktorej má dieťa vypestovaný intenzívny vzťah, ale aj obavy z možného nešťastia, ktoré môže postihnúť dieťa alebo jeho najbližších. Typicky sa separačný strach prejavuje aj vo forme školskej fóbie, kde je potrebné odlíšenie od strachu zo školy v zmysle fobickej poruchy a od záškoláctva.
Zdroje strachu
Strach navodzuje otázku neurofyziologických mechanizmov obáv. Zatiaľ sa však nepodarilo bezpečne lokalizovať mozgové štruktúry, ktoré by zodpovedali výlučne za emóciu strachu. Vo všeobecnosti platí, že neprimeraný strach nie je vrodený, vzniká výchovou v rodine, neprimeraným vystavovaním dieťaťa strachovým podnetom.
Za najčastejšie spúšťače budúcich strachových reakcií sa považujú konflikty v rodinnom prostredí všeobecne, nepriaznivé vzťahy najbližšieho inerpersonálneho prostredia dieťaťa, vytvorenie chybných vzorcov správania v záťažových situáciách, psychotraumatické zážitky či ambivalentnosť výchovného prostredia. Po narušenej rodinnej klíme, o prvenstvo v rebríčku „vyvolávačov strachu u detí“ súperia médiá.
Vyvolávajú strach cez:
-
hlasné zvuky, hudbu, hlasy
-
správy o katastrofách
-
nedobrovoľné stretnutia s vlastnými každodennými skúsenosťami, ktoré u detí vyvolávajú neistotu (napríklad hádka, rozvod, trest)
-
imaginárne symboly a rozprávkové stvorenia
-
súcit s postavou, s ktorou sa dieťa identifikuje
-
nerozlíšiteľná zmes fantázie a reality
-
zobrazenie smrti, bolesť, zranenia
-
nedostatočný pocit bezpečia pri sledovaní filmu
-
skúšky odvahy, ktoré presahujú citové možnosti dieťaťa, t.j. t.j. obrazy a príbehy, ktoré deti preťažujú
Ako zbaviť dieťa bojazlivosti?
Významná je prevencia nežiaducej, neprimeranej detskej bojazlivosti. Najlepšia prevencia je kľudná, dôsledná, láskavá a neúzkostlivá výchova, vedúca dieťa k samostatnosti a zdravej odvahe. Dieťa zásadne nestrašíme (napríklad čertom, čarodejnicami, tmou, búrkou, odchodom matky, kominármi, ktorí zbierajú deti do vreca a pod., ktoré niekedy rodičia používajú, aby dieťa „lepšie počúvalo“) a vedome kategórie „strachu“ vylučujeme ako zo svojho slovníka, tak z jednania s dieťaťom.
Veci, ktoré u dieťaťa vyvolávajú pocit strachu (napríklad obludy) neodstraňujeme z jeho života, ale ich podstatu sa snažíme dieťaťu vysvetliť. Nevedieme dieťa k tomu, aby sa vyhýbalo bežným životným záťažiam a stresom. Výchova proti strachu musí byť zároveň výchovou k zodpovednosti a samostatnosti. Samostatnosť vytvára podmienky pre získanie duševnej rovnováhy a pocitu bezpečnosti.
Dieťa vedieme k pokore, ale zároveň aj k zdravému sebavedomiu. Učíme ho jasne vyjadrovať svoj názor, zodpovedne a samostatne riešiť konfliktné situácie. Nebránime v nadväzovaní partnerských a iných vzťahov, ale upozorňujeme na možné nebezpečenstvo niektorých medziľudských väzieb.
Ako zistíme, že dieťa s nami cez strach nemanipuluje?
Ak dieťaťu ponúkneme návod na odstránenie jeho strachu a ono ho príjme, pristúpi na naše podmienky, má naozaj strach. Strach je u dnešnej mládeže jednou z hlavných príčin úniku k drogám, alkoholu, sebapoškodzovaniu, samovražde. Silnejší jedinci, ktorí si uvedomujú svoj handicap strachu, majú veľmi ťažký život, keďže boj so strachom je v dospelosti omnoho ťažší, ako prevencia jeho vzniku v detstve. Jedným z najzávažnejších dôsledkov strachu je neurotizácia osobnosti. Tá je už sama o sebe veľmi závažným osobnostným handicapom. Dôležité je osvojiť si zásadu, že rodičia a blízki nikdy nesmú zľahčovať význam strachu u dieťaťa, každý strach brať vážne, rozprávať sa o ňom. V prípade zhoršenia stavu dieťaťa sa nehanbiť a vyhľadať pomoc odborníka. Ak chceme, aby sa dieťa nebálo, nesmie vidieť báť sa nás - dospelých.
Autor článku: PhDr. Adriana Ďuricová, časopis Bedeker zdravia