Stisk ruky je plný neverbálnych signálov a zanecháva dojmy, ktoré podvedome dôkladne analyzujeme. Ostáva po nás v pamäti čerstvých známostí ako neviditeľná vizitka priradená k tej papierovej.
Určite ste si už podali ruku s niekým, kto sa pri jej podávaní tváril akosi zvláštne a rezervovane. Po vykĺznutí mokrej ruky z prekvapeného stisku bola príčina rozpakov zrazu celkom jasná a hmatateľná. Bezprostredný kontakt s telesnými výlučkami neznámeho človeka dnes okrem dobrovoľného náhodného sexu prekáža zrejme každému členovi súčasnej čistotu glorifikujúcej civilizácie a má naozaj aj svoje hygienické opodstatnenie. Baktérie a vírusy sa lepšie prenášajú v tekutinách ako „nasucho“, v pote sa nachádzajú aj odlúpené povrchové bunky pokožky atď. Ľudia s nadmerne vlhkými rukami sa automaticky stávajú outsidermi v príjemnej hre predpísaného telesného kontaktu pri zoznamovaní s potenciálnym partnerom, potenciálnym šéfom či klientom. Často sa pohybujú v bludnom kruhu od stresu, ktorý prináša zvýšené potenie rúk, k stresu zo samotného potenia a späť.
Je možné nepotiť sa?
Nebolo by úžasné, keby sme na rukách nemali potné žľazy? Keby každé potrasenie pravicou sprevádzal len nečujný šuchot suchých a teplých dlaní? Matka príroda asi nepokladala náš odpor k vlhkým studeným rukám za vhodný evolučných úprav a vylepšení. Na druhej strane, z hľadiska udržiavania vhodnej pracovnej teploty organizmu je plocha rúk, z ktorej sa odparuje pot pri prehriatí, takmer zanedbateľná. Telesná teplota cicavcov je zložito regulovaná takzvaným vegetatívnym alebo tiež autonómnym (vraj vôľou neovplyvniteľným) nervovým systémom a má veľmi úzke rozmedzie. Dvaja nerozluční bratia sympatikus a parasympatikus sú dvomi protipólmi vegetatívneho systému, pričom ten prvý má rád fyzickú aktivitu, stres, momentálne ohrozenie organizmu a ten druhý sa radšej napcháva, trávi a odpočíva. Keď už hovoríme o matke prírode, celkom vtipne zásobila potné žľazy dôležité pre ochladzovanie organizmu tým aktívnejším z dvojčiat. Bez zbytočného ponárania sa do zaprášených anatomických atlasov je možné si dosť presne predstaviť sympatikus, dôležitý nielen pre ruky, ako tenký belavý povrázok s navlečenými malými fazuľkami, uložený po oboch stranách chrbtice, z ktorého vybiehajú tenké nervové vlákna smerom k mieche aj smerom k zásobeným orgánom. Každá fazuľka predstavuje tzv. ganglion a zároveň aj priečne orientovaný pás zásobenia kože. Teoreticky, keby vám napríklad prestala fungovať fazuľka pri ôsmom hrudnom stavci, pásik kože približne pozdĺž ôsmeho rebra by sa vám vôbec nepotil.
Zásah skalpela
Táto dôležitá skutočnosť sa využíva aj pri chirurgickom odstraňovaní nadmerného potenia rúk, ktoré ovplyvňuje štvrté hrudné ganglion. Kedysi robili chirurgovia hrudnú sympatektómiu – barbarsky a nemilosrdne vysekávali dosť dlhý úsek sympatikového povrazca od 2. po 4. alebo 5. fazuľku! Každý nervový systém totiž funguje aj na princípe spätnej väzby, a tá v prípade kompletného prerušenia nervového povrazca vedúceho vlákna jedným aj druhým smerom úplne zmizla. Tak vzniklo hnutie pacientov poškodených sympatektómiou, ktorí sa napríklad začali extrémne potiť na iných miestach tela pod úrovňou pásu štvrtej či piatej fazuľky – na nohách, chrbte, na zadku. Niektoré internetové stránky dokonca ponúkajú osudy takto postihnutých samovrahov. Ázijské krajiny sú v niektorých veciach naozaj čudné a nepochopiteľné. Ľudia si tam dávajú chirurgicky odstrániť aj potenie a červenanie na tvári. Chirurg aj pacient však v takomto prípade riskuje viac než pri potení rúk: čím vyššia fazuľka padne za obeť, tým viac spätnej väzby sa stráca a tým horšie môže byť opísané tzv. kompenzačné potenie. Akoby si tam hore, v autonómnych centrách mozog myslel: „Haló, veď vy sa vôbec nepotíte, no poďme, neflákať sa, potiť sa, potiť!“
Navyše, prvá fazuľka určená pre tvár zásobuje aj svaly mihalníc a oka a občas sa stávalo, že vznikol tzv. Hornerov syndróm s viditeľným poklesom hornej mihalnice. Vrátiť späť vybraný nerv a nastoliť pôvodný stav je nemožné, i keď niektorí chirurgovia vypracovali techniky náhrady hrudného sympatiku inými nervami, napríklad kúskom kožného nervu z lýtka alebo nervu spomedzi rebier. Efekt sa nedostaví vždy a takéto operácie sú technicky náročné. Taiwanec Lin a Fín Telaranta vymysleli oveľa šetrnejší a účinnejší spôsob odstránenia nadmerného potenia tváre, rúk či pazúch. Jednoducho, na fazuľkový povrazec nasadili jemné titánové svorky. Stlačenie povrazca spôsobí zastavenie šírenia impulzov k potným žľazám, ale nechá pracovať dráhy vedúce informácie „tam hore“. Lož je dokonalá. Hlava si myslí, ako dobre sa dotyčný potí, a on je pritom úplne „v suchu“.
Tajomná operácia
Operácia označená tajným kódom ESB4 vlastne znamená endoskopickú sympatikovú blokádu 4. hrudného ganglia (čiže fazuľky). Cez dva malé, 5 a 10 mm rezy v podpazuší, sa pri spľasnutej jednej strane pľúc zavedie do pohrudničnej dutiny endoskopická kamera a endoskopická háčiková elektróda. Po presnom určení, ktorá fazuľka je vlastne štvrtá, sa uvoľní tenký povrazec nad a pod fazuľkou a špeciálnym klipovačom s automatickým zásobníkom chirurg nasadí dva malé titánové klipy. Ak si to stav vyžaduje, druhý klip možno naložiť aj pod piatu fazuľku – to pri nadmernom a inak neriešiteľnom potení podpazušia. Treba ešte prerušiť zákerné drobné spojky medzi fazuľkami, ktoré by umožnili impulzom preskočiť viacero fazuliek naraz, zaviesť tenkú hadičku na odsatie vzduchu z pohrudničnej dutiny a operácia je hotová. Klipovanie má aj tú výhodu, že klipy sa dajú odstrániť, ak náhodou nastane neprijateľné nadmerné potenie na iných miestach. Navyše, určité nevyhnutné fyziologické zvlhčovanie rúk je zachované a nehrozí nadmerné vysychanie kože s tvorbou nepríjemných a bolestivých trhlín.
Hoci sa hyperhidróza, čiže nadmerné potenie, dá do určitej miery aj objektivizovať a kvantitatívne vyhodnotiť, subjektívny pocit a informácie od pacienta zohrávajú veľmi podstatnú úlohu. Poisťovne tento operačný výkon plne hradia a hospitalizácia trvá celkovo 48 hodín. Efekt operácie je okamžitý a mal by byť trvalý. Všetky (väčšinou len jednu) hadičky z hrudníka sa odstraňujú približne do 2 –3 hodín po operácii a nasledujúci deň po röntgenovej kontrole odchádza pacient domov. Práve kvôli striedavému spľasnutiu pľúc patrí takáto operácia do rúk hrudníkového chirurga a anesteziológa skúseného v pľúcnej anestézii, preto sa neodporúča jej absolvovanie na bežnom pracovisku.
Autor článku: MUDr. Tibor Krajč, časopis Bedeker zdravia