Poznáte princíp 10 – 10 - 10? V dnešnom uponáhľanom svete so všetkými jeho prioritami, nadbytkom informácií a rôznymi možnosťami sa ľahko ocitneme v bode, keď sa riadime impulzom, stresom alebo účelnosťou. Sú naše rozhodnutia správne? Alebo berieme do úvahy len výhody v danej chvíli a konáme tým proti svojim najlepším zámerom? Vieme sa správne rozhodnúť ohľadom nášho zdravia? Vieme napredovať bez toho, aby sme neubližovali sami sebe?
Princíp 10 – 10 – 10 je nástrojom, aby sme napravili a zmenili svoj život v rodine, v láske, v zdraví a v práci. Keď čelíme dileme, stačí si položiť tri otázky: Aké budú dôsledky môjho rozhodnutia o 10 minút, o 10 mesiacov a o 10 rokov?
Prečítajte si ukážky z knihy 10 – 10 – 10 iba na ZZZ.sk
Keby som mala čarovný prútik, použila by som ho a naučila svoje deti všetko, čo som sa naučila ja, keď som si trochu ponamáham hlavu. Pretože ako väčšina rodičov aj ja si želám, aby sa vyhli ťažkostiam. Nevyhli sa, myslím si, že aj to je v poriadku. Ako raz poznamenal ruský spisovateľ Fiodor Dostojevskij: „Utrpenie, to je i život. Aké potešenie by v ňom bolo bez utrpenia?“ Učiť sa z vlastných chýb je prirodzená súčasť ľudského života. Existuje však čosi, čo by som rada svoje deti naučila bez všetkej tej krvi, potu a sĺz, aké zvyčajne treba vynaložiť.
Ako sa správne rozhodovať.
Jednoducho povedané, o tom je aj táto kniha – o novom prístupe pri rozhodovaní sa, ktorý vám umožní usporiadať si život podľa vlastných predstáv bez ohľadu na to, kde ste sa narodili, ako ste prežili doterajší život a akých chýb ste sa dopustili v minulosti. Je o prísnej disciplíne, ktorá pomáha nahradiť chaos zásadovosťou, zmätok zreteľnosťou a pocit viny pocitom neviny, alebo ak chcete použiť nejaké iné, vhodnejšie slovo, pocitom radosti. Je o idei, ktorá zmenila život mne i mnohým mužom a ženám na celom svete.
Ako pochopiť, čo petrebujeme
Princíp 10 – 10 – 10 je prítomný stále. Nehľadiac na to, pri akej príležitosti alebo dileme ho použijeme, nehľadiac na podrobnosti. Odo dňa, ako som objavila princíp 10 – 10 – 10 alebo ako on objavil mňa, som sledovala, ako sa tá idea vyvíja, ako sa šíri od človeka k človeku a prekračuje všetky hranice. Pretože funguje.
V období, keď svet rýchlo napreduje a máme pocit, že naše rozhodnutia sú neoddeliteľne prepojené, princíp 10 – 10 – 10 môže pomôcť krok za krokom sa prepracovať k zmysluplnejšiemu životu. Pomôže vám, aby ste sa zrazu necítili mimo, vzdialený od svojho života, šokovaný, sklamaný, s ľútosťou za všetkým, o čo ste sa ukrátili. Pomôže vám rozhodnúť sa, či si chcete budovať kariéru, alebo zostať matkou, prípadne oboje; či sa vzťah má skončiť, alebo pokračovať; či má zmysel udržať si súčasnú prácu.
Princíp 10 – 10 – 10 prináša dôvody tam, kde chýbajú. Vkladá úmysel tam, kde je len inštinkt. Nahrádza nepriehľadnosť priehľadnosťou.
Alebo ako mi raz povedal Antoine: „Princíp 10 – 10 – 10 tlmí hluk, takže myseľ si v pokoji môže uvedomiť, čo vlastne chce.“ Preto som si teraz spomenula na svoju prvú definíciu tohto princípu ako nástroja na zvládnutie života. Pravda je taká, že ak budete permanentne používať princíp 10 – 10 – 10, bude čoraz menej nástrojom a čoraz viac procesom alebo prostriedkom či metódou – čoraz viac ako nekonečný, stály tlkot srdca. Stane sa spôsobom vášho života.
Vyplnenie čiernej diery
Rozhovory o princípe 10 – 10 – 10 s ľuďmi na celom svete mi dokázali, že každý z nás má vlastné, unikátne hlboké hodnoty. Okrem toho som sa naučila, že nestačí, aby sme podľa nich len žili. Napríklad moja priateľka Claudia zostala vydatá za staršieho manžela dvadsaťdva rokov, pretože nechcela zraniť svoju matku, oddanú katolíčku. Okrem toho bojovala s vlastnými hodnotami prispôsobiť sa a udržať si dobrú povesť. „Teraz sa to hanbím pripustiť, ale naozaj som mala obavy z toho, čo by hovorili ženy v našom kostole o rozvode,“ priznala sa. Napokon po dvoch rokoch návštev v poradni u Claudie vyhrala hodnota sebaúcty a rozhodla sa manžela opustiť.
Čo sa týka žien v kostole, Claudia by vám povedala, že sa zdalo, akoby im to bolo jedno. Prehodili niekoľko upokojujúcich slov a potom sa pobrali za svojimi povinnosťami. „Zistila som, že v skutočnosti nikto nič proti vám nemá, keď sa rozhodnete žiť podľa seba,“ prezradila mi nedávno. „Príliš dlho som bola uväznená. Pochopila som však, že som sa väznila ja sama.“ Dnes Claudia používa princíp 10 – 10 – 10, aby sa ubezpečila, že jej rozhodnutia sú v súlade s jej novými hodnotami, ktoré nazvala „hľadanie času uvažovať o každom dni a naučiť sa znovu dôverovať.“
Princíp 10 – 10 – 10 využíva predovšetkým na to, aby sa vyhla veľkej čiernej diere, ktorá sa objavuje, keď si svoje hodnoty uvedomujeme – dokonca aj podvedome –, ale nevieme nájsť spôsob, ako podľa nich žiť.
Presne tak to bolo aj so mnou pred objavením princípu 10 – 10 – 10 na Havaji. V tých hrozných časoch som určite poznala svoje hodnoty a napriek tomu, čo hovoril spolužiak, som určite mala rada aj zábavu. Len som ju jednoducho neuprednostňovala pred tvrdou prácou alebo istotou. Obe tieto hodnoty som asi zdedila po mojej starej mame zo Sicílie. Kým dovŕšila tridsať rokov, dvakrát sa vydala a rozviedla s tým istým mužom. Francesca Pilatová vychovala svoje štyri deti sama a všetkým umožnila študovať na vysokej škole bez dlhov, zarábala len predajom vlastného pleteného tovaru. Verte mi, v štyridsiatych rokoch 20. storočia nežilo v Rochesteri v štáte New York veľa prisťahovaleckých rozvedených žien, ktoré ešte aj podnikali.
Moja stará mama a jej hodnoty mi boli dobrým príkladom a chápala som ich. Aj moje vlastné životné skúsenosti dokázali, že obetovať sa a usilovať sa oplatí. V skutočnosti jeden z dôvodov, prečo som zostala taká nesvoja, keď ma pred mnohými rokmi spolužiak pozval na večierok, bol, že mi zamestnávateľ sľúbil zaplatiť celoročné školné, ak dosiahnem dobrý priemer. Postupom času sa u mňa vyvinula aj iná hodnota, hlbšia a silnejšia ako ostatné. Chcela som sa dobre vydať. Aj ja som žila v klamstve.
Tak som kopala a kopala a kopala, aby som zaplnila tú veľkú čiernu dieru v centre svojho života. Ešte väčšmi som sa zahĺbila do práce. Za päť rokov som porodila štyri deti – a dve z nich som bez pádneho dôvodu vzala na Havaj. Usporadúvala som grilovačky pre susedov. Učila som v letnej škole. Raz týždenne som navštevovala mojich rodičov. Mala som psa, a nie hocijakého, ale 90-kilového mastifa. Pod vankúšom som držala zoznam, čo mám kedy urobiť, a budila som sa o piatej ráno, aby som doň dopísala veci, na ktoré som zabudla.
Keď ma priatelia a príbuzní nabádali, aby som spomalila a trochu sa upokojila, odpovedala som položartom: „Zúfalé ženy robia zúfalé veci.“ Moje správanie však vôbec nebolo na smiech. Moje zlyhanie na Havaji bolo jasným dôkazom, že som vlak odpojený od hodnôt, rútiaci sa v ústrety nevedno čomu. Princíp 10 – 10 – 10 ma prinútil, áno, prinútil uskutočňovať každé rozhodnutie v súlade s mojimi skutočnými hodnotami. Keď som to pochopila, zrazu sa všetko zmenilo. S manželom som sa rozviedla. Okrem toho som úspešne začala riešiť konflikt medzi zodpovednosťou v práci a rodičovstvom. Výsledkom bolo, že môj život sa pomaly začínal podobať na taký, po akom som túžila, už to nebola len predstava. Moja voľba mala zrazu pre všetkých zmysel, a predovšetkým pre mňa.
Dokonca som si našla čas aj na zábavu – teda svoju verziu zábavy. Zašla som na svoj prvý koncert U2 po tucte rokov, a zaplavilo ma šťastie, keď skupina zahrala skladbu If You Wear That Velvet Dress. Takmer som sa vzniesla zo stoličky; a zrazu som na nej stála. Znovu som vysadila do záhrady rastliny a priučila aj deti, aby mi pomáhali siať a zberať úrodu. Každé ráno som si našla čas ísť na prechádzku so svojím 90-kilovým psom, presnejšie sučkou Abby, ďaleko do lesa. Abby ovoniavala ruže, ale aj huby, konáre a skaly. Zastala, aby očuchala iné psy, len zriedkavo štekala na mačky a občas sa na mňa pozrela, akoby chcela povedať: „Ako to ide, dievčatko? Stále len tak blúdiš životom?“ Dnes je už v psom nebi, ale stálej som jej vďačná za to, že mi dala lekciu a ukázala správny krok. Aj to si teraz vážim.
V nasledujúcich kapitolách sa stretnete s mnohými ďalšími používateľmi princípu 10 – 10 – 10, ktorí sa rozhodujú na základe vlastných hlbokých individuálnych hodnôt. A pritom pociťujú radosť z toho, že žijú podľa svojich predstáv.
Čo mám urobiť so svojím životom?
Keď prednášam na univerzitnej pôde, často sa ma pýtajú, ako som sa rozhodla stať novinárkou. „Nie som si istá, že som sa tak niekedy rozhodla,“ odpovedám zvyčajne. „Jednoducho som vedela – vždy som to vedela – že nič iné so svojím životom nenarobím.“ Ako dôkaz uvádzam, že v štvrtej triede som si začala písať denník do ručne zdobeného zápisníka, ktorý mal na obale nápis: „Budem sem písať každý večer, aby som sa trénovala pre budúcnosť.“ (Áno, budem. Aké pokorujúce.) V desiatej triede som vedela vymenovať všetky noviny vychádzajúce vo všetkých amerických mestách a v prvom ročníku na vysokej škole mi nad posteľou visel plagát odvážnej talianskej vojnovej korešpondentky Oriany Fallaciovej. Bola mojím vzorom a idolom; túžila som byť ako ona.
Dobre, svoj cieľ som minula o míle. Stále som však tým, čím som chcela byť ako dieťa, keď som nacvičovala písanie do svojho denníka. Skončilo sa to tak, že som skôr výnimka ako pravidlo. Väčšina ľudí, keď píšu o formovaní kariéry, napokon našla povolanie, ktoré sa im zdá správne ako nekonečne interaktívny proces. Vyskúšajú rôznu prácu, potom skúmajú na príbuzných poliach a pozíciách, kým konečne nepristanú na vhodnom mieste.
Žiaľ, tento proces môže trvať celé desaťročia, ba aj viac, a je to akási irónia reality, lebo keď konečne objavíte „kým chcete byť, keď vyrastiete“, už ste veľký. Pre ženy to môže byť dokonca dlhšia cesta, pretože ich kariéra často zaznamenáva konce, nové začiatky a odbočky, pretože sa im narodia deti. V skutočnosti je možné urýchliť vývoj kariéry a dostať sa na súradnice, po ktorých skôr či neskôr zatúžite. Tento výsledok si však vyžaduje aj istý zámer.
Princíp 10 – 10 – 10 môže byť vaším sprievodcom. Aby ste si to uľahčili, odporúčam vám najprv zvážiť štyri otázky týkajúce sa vašej práce. Odpovede môžu zamiešať „údaje“, ktoré potrebujete, aby ste začali budovať plnohodnotnú kariéru. Umožňuje mi práca pôsobiť s „našincami“ čo majú zo života podobný pocit –, alebo musím prácne hľadať osobu, ktorá mi pomôže prežiť deň? Kľúčové slovo v tejto otázke je „pocit“ – hodnota, správanie a osobná charakteristika, z ktorej máte pocit, že ste medzi spriaznenými dušami. Ak máte so svojimi kolegami podobné pocity, chodievate do práce tým istým krokom, rozprávate sa o problematických veciach rovnako intenzívne (alebo rovnako chýba) a hovoríte si rovnaké vtipy. Netvrdím, že ľudia s príbuznými pocitmi sú všetci rovnakí, ale v mnohom sú si veľmi podobní.
Nikdy nezabudnem na výbuch jednej ženy – prezývali ju Sunny –, s ktorou som sa zoznámila prostredníctvom mojej rodiny pred niekoľkými rokmi. „Keď som promovala na vysokej škole, vedela som len to, že chcem zamestnanie, kde môžem nosiť vysoké opätky a kufrík,“ priznala sa mi. „Pre vidiecke dievča, ako som bola ja, to znamenalo, že sa niečím stalo, niečo dosiahlo.“ Sunny sa viac nezamýšľala a vybrala si povolanie úradníčky s neúplným právnickým vzdelaním.
O dva roky tam už nepracovala. „Boli to muky,“ spomína si. „Nikto sa nesmial na tom, na čom som sa smiala ja. Nikto si nemyslel, že je v poriadku dohadovať sa, ak vyvstal nejaký problém. Nikomu z nich sa nepáčila taká hudba ako mne.“ „Nehovorím, že to bolo zlé miesto,“ uzatvorila. „Len som pochopila, že to nebolo miesto pre mňa.“
Následne sa Sunny zamestnala v kateringovej firme – tam nevyžadovali kostým –, no keď ju po roku tá práca začala nudiť, odišla. Aby mohla zaplatiť všetky účty, nastúpila na miesto projektovej manažérky vo firme pripravujúcej výstavy v múzeu. Sunny takmer hneď pochopila, že to je už niečo. Mala rada tvorivosť a priateľstvo a po prvý raz jej pripadalo úplne normálne, že zostane v práci dlhšie, že má nápady a je v styku s klientmi. Nasledovala jedna výstava za druhou a dnes Sunny žne úspechy na podobnom poli administratívnej práce v akváriu. Chodí do práce v tričku, krátkych nohaviciach a šľapkách, dokonca nemá ani kufrík. A čo je najdôležitejšie, priznáva: „Milujem ľudí, s ktorými pracujem. Dohodneme sa takmer na všetkom. Chcem povedať, že jednoducho máme rovnaký pohľad na svet.“
V skutočnosti žiadne povolanie alebo profesia nie je to pravé, ak vyžaduje, aby ste pracovali s ľuďmi, ktorí si necenia vaše hodnoty alebo si vás nevážia. Väčšinu života trávime v práci – čo je dôležitý fakt vstupujúci do každého rozhodovania o povolaní na základe princípu 10 – 10 – 10. Mali by ste mať svojich kolegov radi – cítiť sa medzi nimi príjemne –, ak si chcete vybudovať kariéru, po akej túžite.
Robí ma moje povolanie múdrejším tým, že vyžaduje viac práce mysle, znásobovanie vedomostí, zručností a že musím opustiť svoju zónu pohodlia? Nepochybne je pôsobivé mať prácu, kde sa cítite ako najmúdrejší človek. Po čase však takáto pôsobivosť sa môže stať zabijakom kariéry. Aby ste mali pocit naplnenia, musíte stále rásť.
Ďalší postreh: Ľudia často majú tendenciu pribrzdiť a zostať na určitej pozícii len preto, že sú v nej dobrí. Dobrí jazykári inklinujú k vydavateľskej činnosti. Dobrí matematici idú na Wall Street. Moja sestra Elin, ktorá na strednej škole excelovala vo vede a „prirodzene“ v tom pokračovala aj na vysokej škole, pracovala ako výskumná pracovníčka v oblasti medicíny.
Spôsobilosť sa však nie vždy rovná vášni. Pred trinástimi rokmi, keď mala sestra štyridsať, pred sebou aj priateľmi (nehovoriac o našich rodičoch) napokon pripustila, že sa už nikdy nechce pozrieť do mikroskopu. Dala vede zbohom a začala si hľadať to pravé povolanie. Skončila pri fotografii. Zmena povolanie je spočiatku drsná a nepríjemná. Elin sa cítila ako učnica medzi skúsenými fotografmi, ale rozširovala si vedomosti a v lete sa zúčastnila tvorivej dielne o osvetlení a technike. Navrhovala letáky, rozposielala ich a neúnavne hľadala nové spôsoby, ako spropagovať svoje služby v oblasti bostonského North Shore. Milovala každú minútu svojej práce.
S radosťou musím skonštatovať, že Elinina práca prekvitá – a Elin tiež. Je fajn, ak princíp 10 – 10 – 10 vo vašom povolaní zahrnuje aj zmenu smerovania. Len sa opýtajte: „Mám na to tie správne zručnosti?“ „Bude sa mi páčiť výzva spojená so získavaním nových poznatkov a zručností?“ Otvára mi moja práca dvere? Môže to znieť protirečivo, ale môžete si byť istí, že ak vykonávate tú správnu prácu, má potenciál doviesť vás k inej práci kdekoľvek inde. Je to preto, že kariéra podľa definície nikdy nie je bez postupu. Zahrnuje v sebe veľa možností, ktoré prinášajú ďalšie.
Keď som učila na Babson College, občas za mnou zašli starší študenti, používajúci princíp 10 – 10 – 10 pri rozhodovaní o pracovných ponukách. Pamätám si na jednu študentku menom Kristin, ktorá si na naše stretnutie priniesla podrobne pripravený zoznam kladov a záporov dvoch možností a tvárila sa podráždene. „Som hotová,“ vyhlásila. „Jedna z ponúk by bola pre mňa vhodná o rok alebo o dva. Je to v začiatkoch. Práca je zábavná a ľudia vynikajúci. No tá spoločnosť možno neprežije. Druhá spoločnosť má výbornú povesť, výborné tréningové programy, rozvíja sa. Je pre mňa väčšou výzvou v časovom rámci desiatich rokov. No mám z toho taký zmätok, že neviem, čo mám urobiť.“
Pripomenula som Kristin, že každé riešenie podľa princípu 10 – 10 – 10 závisí od hodnôt človeka, ktorý sa rozhoduje, ale asi to nepomohlo. Obe možnosti jej poskytovali to, čo od života požadovala – intelektuálnu výzvu, tímovú prácu a dostatok financií. Nástojila som, aby sa Kristin hlbšie zamyslela nad hodnotami svojej kariéry. „Nezáleží mi na tituloch ani prestíži,“ uzavrela napokon. „Radšej by som mala v rukách zodpovednosť ako autoritu.“ Kristin, ako sa ukázalo, snívala o tom, že bude pracovať v malom podniku s obmedzenými možnosťami, kde však aj ona bude mať slovo a možno istú časť z neho aj vlastniť.
„Ktorá možnosť ti otvára dvere?“ opýtala som sa jej, ale obe sme už vopred poznali odpoveď. Kristin čoskoro prijala prvú spomínanú ponuku. Dni zamestnania v jednej spoločnosti rýchlo vyblednú. Preto ak uvažujete o povolaní z hľadiska princípu 10 – 10 – 10, ubezpečte sa, že každá práca má aspoň nejaké možnosti doviesť vás k ďalšej. Dáva mi moja práca zmysel? Každé prázdniny, keď sa moje deti vracajú zo školy domov a začíname vyberať prednášky na nasledujúci semester, nevyhnutne skončíme pri otázke: „Čo by som mal v živote robiť?“ A každé prázdniny musím svojim deťom pripomenúť, že nikto si ešte nevybudoval kariéru na niečom, čo nemal rád.
Robte to, čo milujete, vravím im, a zvyšok sa dostaví.
„Pravdaže, mama,“ odbijú ma, „ale nie je biotechnológia momentálne najvychytenejšia?“ „Je,“ hovorím, „ale pre ľudí, čo ju majú v láske.“ Pozrite, dokonalé povolanie – a dokonalá kariéra – sú dokonalé jedine vtedy, keď ste v nich šťastní. Čosi – vzrušenie z veľkého predaja, že ste stihli termín spolu s kolegami, dobrý pocit, že ste pomohli nováčikovi alebo zákazníkovi – to všetko vám musí navodiť pocit šťastia. Tento pocit je nesmierne dôležitý, pretože vám napĺňa dušu. Spomínam si na prvý skutočný odrazový mostík vlastnej kariéry, keď som pracovala ako reportérka pre Miami Herald.
Prečítajte si ďalšie ukážky z knihy Suzy Welchovej 10 – 10 – 10.
Autor článku: Vydavateľstvo Ikar