Tento článok je pokračovaním článku Škoda spôsobená na vnesených alebo odložených veciach, zo série článkov na tému Občianskoprávna zodpovednosť v zdravotníctve.
Vo vzťahu zdravotníckeho pracovníka k pacientom ako poistencom verejného zdravotného poistenia súčasná právna úprava pomerne jednoznačne stanovuje hranicu medzi zdravotnou starostlivosťou hradenou v rámci zdravotného poistenia a starostlivosť uhrádzanú iba čiastočne alebo vôbec. Všetky platby prijaté prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia od pacientov nad rámec daný právnou úpravou verejného zdravotného poistenia je treba pokladať za bezdôvodné obohatenia.
Relevantným ustanovením je najmä § 451 ods. 2 občianskeho zákonníka, ktorý hovorí, že bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
Podľa § 424 občianskeho zákonníka za škodu zodpovedá aj ten, kto ju spôsobil úmyselným konaním proti dobrým mravom. Zodpovednosť za škodu podľa § 424 je typickou subjektívnou zodpovednosťou, pretože vznik zodpovednosti sa tu viaže na úmyselné konanie. Na rozdiel od §420 ods. 3 sa nepredpokladá zavinenie škodcu. Je teda úlohou poškodeného dokázať existenciu úmyselného konania škodcu. Na rozdiel od iných prípadov zodpovednosti za škodu tu nemusí byť porušená určitá právna povinnosť. Stačí, keď sa dokáže, že išlo o úmyselné konanie proti dobrým mravom.
Definícia dobrých mravov nie je nikde normatívne upravená. Pojmom dobré mravy možno rozumieť pravidlá morálneho charakteru, aj keď za určitých okolností môžu nadobudnúť povahu právnej normy. Prenikajú celým právnym poriadkom. Občiansky zákonník v tejto súvislosti používa viacero pružných pojmov (napr. „zneužitie práva“, „verejný záujem“, „obohatenie“, „dobromyseľnosť“, „keď právo možno vykonať po prvýkrát“, „núdza“ atď.). Pri výklade takýchto pojmov treba vždy použiť interpretačné pravidlo obsiahnuté v ustanovení §3.
Dobré mravy možno stotožniť so všeobecne spoločensky uznávanými zásadami konania v právnom styku (poctivosť, nezneužívanie výkonu práv, nešikanózny spôsob výkonu práva, rešpektovanie rovnosti účastníkov občianskoprávnych vzťahov). Súdy pri rozhodovacej činnosti pristupujú k tomuto dôvodu nedovolenosti rezervovane a hľadajú skôr iné príčiny nedovolenosti alebo neplatnosti, než je rozpor obsahu alebo účelu právneho úkonu s dobrými mravmi.
V súvislosti so zodpovednosťou za škodu podľa § 424 stačí povedať, že za konanie proti dobrým mravom treba považovať také konanie, ktoré síce priamo neodporuje zákonu, ani ho neobchádza (§ 39), ale ktoré poškodzuje záujmy tretích osôb (fyzických alebo právnických) tým, že ide o konanie, ktoré sa medzi slušnými občanmi považuje za neprípustné a ktoré by sa preto ani nemalo vyskytovať.
Podmienkou vzniku zodpovednosti za škodu podľa § 424 je teda úmyselné konanie proti dobrým mravom, ktorým bola tretej osobe spôsobená škoda. Medzi úmyselným konaním proti dobrým mravom a škodou spôsobenou týmto konaním musí byť príčinná súvislosť.
Autor tejto časti publikácie Zdravotnícke právo dáva súhlas so zverejnením textu.
Pokračovanie: Zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv
Autor článku: Mgr. Lukáš Peško