Označenie paradont pochádza z gréčtiny a znamená „paraodontom“ okolo zuba. Hlavná úloha parodontu spočíva v upevnení zubov v čeľustiach. Preto býva táto štruktúra označovaná ako „závesný aparát zuba“, alebo „podporné zubné tkanivo“.
Pre pacienta je viditeľnou súčasťou parodontu ďasno, ktoré sa nachádza okolo zuba. Ďalšími súčasťami parodontu sú: cement zuba, kosť príslušnej čeľuste a periodoncium, t.j. priestor medzi koreňom zuba a kosťou vyplnený funkčne usporiadanými vláknami z kolagénu. Medzi vláknami sa nachádzajú cievy a nervy, ktoré slúžia k výžive parodontálneho tkaniva.
Ako vyzerajú zdravé ďasná?
Zdravé ďasná majú bledoružovú farbu, celkom vypĺňajú medzizubné priestory a pri podráždení (napr. pri umývaní zubov, parodontálnou sondou pri vyšetrení) nekrvácajú.
Zubný plak
Zubný (dentálny) plak je štruktúrovaný útvar mäkkej konzistencie, lepivý, nachádzajúci sa na plochách zubov. Hlavnou zložkou sú baktérie, tvoriace cca 90 percent objemu, pričom ich množstvo je veľmi vysoké (106 - 108 baktérií na 1mg). Súčasťou plaku sú teda baktérie a produkty ich látkovej výmeny, zbytky potravy, zbytky buniek a zložky sliny. Topograficky ho môžeme rozdeliť na plak nachádzajúci sa nad ďasnom, supragingiválny, a plak nachádzajúci sa pod ďasnom, subgingiválny. Z približne niekoľko sto druhov kmeňov baktérií sa identifikovalo niekoľko typov, o ktorých vieme, že môžu spúšťať mechanizmy vzniku zápalu ďasien (gingivitídy) a zápalu závesného aparátu zuba (parodontitídy) tzv. parodontopatogénne baktérie.
Čo je a ako vzniká zubný kameň?
Minerály, ktoré sa nachádzajú v sline a tekutine ďasnového žliabku (ďasnového sulcu) môžu viesť k tomu, že zubný plak mineralizuje, teda tvrdne a vzniká zubný kameň. Tento sa môže nachádzať nad ďasnom a pod ďasnom. Väčšinou sa nánosy zubného kameňa nachádzajú pri vývodoch veľkých slinných žliaz, v hornej čeľusti v zadných úsekoch po oboch stranách a v sánke - v prednom úseku zvnútra na strane jazyka. Je prvý prístupný bežnému vyšetreniu zrakom, jeho farba je normálne žltá, ale môže byť aj hnedá až čierna. Odstránenie zubného kameňa je dôležitou súčasťou v prevencii a liečbe ochorení závesného aparátu zuba.
Ako spoznám zapálené ďasná?
- ďasná sú tmavočervené, opuchnuté a pri podráždení krvácajú,
- zuby môžu byť pokryté zubným plakom, kameňom a zafarbeniami.
Čo je gingivitída a ako sa lieči?
Ak sú ďasná zapálené, je prítomný zápal ďasien, teda odborne nazývaná gingivitída, musíme odstrániť vyvolávateľa. A to je v tomto prípade zubný povlak, plak a zubný kameň. Preto je dôležité dôkladné odstránenie zubného plaku a kameňa z povrchov a plôch všetkých zubov. Toto štádium zápalu je tzv. reverzibilné, to znamená, že po očistení zubov dôjde po určitom čase k zhojeniu ďasien a tým aj vymiznutiu zápalu.
Parodontitída
Dlhotrvajúci zápal ďasien môže neskôr napadnúť štruktúry parodontu, ako sú cement zuba, kosť a periodoncium. Potom už hovoríme o parodontitíde. Parodontitída je bakteriálne podmienená a nastáva tzv. ireverzibilné poškodenie závesného aparátu zuba parodontu. Dlho bola nesprávne označovaná ako parodontóza. Neošetrená parodontitída môže neskôr zapríčiniť až stratu zuba alebo zubov. Cieľom parodontológie je začínajúcu parodontitídu rozpoznať (diagnostikovať), ošetriť a zabrániť jej rozvoju. Vznik parodontitídy podobne ako gingivititídy je podmienený vznikom a prítomnosťou zubného povlaku. Zápal ďasna predchádza parodontitíde, ale nemusí nutne viesť k jej rozvoju.
Cez mechanizmy, ktoré nie sú úplne objasnené, môže prejsť zápal ďasna (gingivititída) do zápalu závesného aparátu zuba (parodontitídu). Hlavnú úlohu pri deštrukcii parodontálnych tkanív hrá vlastný imunitný systém, ktorý sa pokúša parodontopatogénne baktérie odstrániť. Medzi iným sa tvoria aj enzýmy, ktoré sa snažia zničiť baktérie, ale zároveň dochádza aj k deštrukcii vlastného tkaniva organizmu. Takouto reakciou v konečnom dôsledku dôjde aj k úbytku vlastného závesného aparátu zuba - parodontu. Vtedy môže pacient pozorovať krvácanie z ďasien, ústup ďasna smerom ku koreňu zuba, kývavosť zubov, atď. Vyšetrením sa zistí prítomnosť tzv. parodontálnych vačkov. Konečným štádiom parodontitídy je úplná strata závesného aparátu zuba - strata zuba. Parodontitída spravidla prebieha bezbolestne, a preto je ako ochorenie pre pacienta ťažšie spozorovateľné.
Na parodontitídu nás však môže upozorniť niekoľko príznakov:
- krvácanie pri čistení zubov
- tmavočervené, opuchnuté, citlivé ďasná
- ústup ďasna smerom ku koreňu zuba
- kývavosť zubov,
- zápach z úst
- prítomnosť sekrétu alebo hnisu vytekajúceho z parodontálnych vačkov
- rozdielne uloženie zuba a/alebo zubov v čeľustiach alebo pocit iného zhryzu, iná poloha usadenia čiastočne snímateľných náhrad - protéz.
Hoci imunitný systém hrá hlavnú úlohu pri rozvoji parodontitídy, existujú rizikové faktory, ktoré ovplyvňujú priebeh ochorenia. K tomu patrí zlá a nedostatočná hygiena dutiny ústnej, niektoré genetické faktory ovplyvňujúce imunitné reakcie, fajčenie, diabetes mellitus, stres, nevyhovujúca strava a výživa, všeobecná „menejcennosť“ imunitnej odpovede organizmu. Vyšší vek môžeme takisto zaradiť medzi rizikové faktory. Veľa systémových ochorení, ako napríklad vírusové infekcie, hematologické choroby, Crohnova choroba, HIV môžu postihnúť aj parodontálne tkanivá.
Parodontálne ochorenia na druhej strane môžu predstavovať rizikový faktor pre vznik alebo zhoršenie iných ochorení. Komplexné štúdie preukázali zvýšené riziko srdcového infarktu pri zlej a nedostatočnej hygiene, nezávisle od veku, hladiny cholesterolu a tukov, hodnotách TK, cukrovke, fajčeniu. U mužov sa preukázali vplyvy zlej ústnej hygieny aj rozvojom aterosklerózy, takisto môže nastať zvýšené riziko vzniku trombotických stavov. Boli uskutočnené štúdie poukazujúce na určitý vplyv medzi parodontálnymi ochoreniami matiek a veľkosťou plodu (nízka pôrodná hmotnosť), alebo možnosťou predčasného pôrodu.
Priebeh
Vo všeobecnosti je priebeh parodontitídy u každého pacienta odlišný. Vo väčšine prípadov sa jedná o priebeh chronický (pomalý), ktorý môže až po rokoch viesť k strate zubov. Potom existujú agresívne formy, ktoré rýchlo deštruujú závesný aparát zubov, niekedy môžu vzniknúť už v detskom veku, ale najčastejšie ich pozorujeme až v dospelosti okolo 30.- 40. roku života pacienta. Príčinou môže byť agresívny vyvolávateľ - určitý typ baktérií, alebo neadekvátna lokálna odpoveď organizmu na tieto bakteriálne podnety.
Liečba parodontitídy
Ošetrenie parodontitídy sa riadi podľa druhu a povahy ochorenia. Pre úspech liečby je dôležité želanie pacienta zuby ošetriť a jeho motivácia k vykonávaniu optimálnej domácej starostlivosti o svoje orálne zdravie. Na začiatku stojí precízna klinická diagnostika, anamnéza, meranie hĺbky parodontálnych vačkov a stupňa kývavosti zubov. Nasleduje röntgenové vyšetrenie - popis , mikrobiologické vyšetrenie - dôkaz parodontopatogénnych baktérií. Spektrum ošetrovacích metód musí začínať pri profesionálne vykonanej hygiene dutiny ústnej a môže pokračovať cez kyretáže, lalokové operácie až po regeneratívnu parodontálnu chirurgiu. Dentálna hygiena, odstránenie zubného kameňa a povlakov z plôch zubov nielen nad ďasnom, ale aj pod ďasnom. Plochy koreňov musíme nielen očistiť, ale aj ohladiť root - planing.
Na to sa používajú špeciálne zahnuté nástroje kyrety a ultrazvukové odstraňovače zubného kameňa. Takisto sa môže používať ako doplnok ošetrenia výplachy úst antibakteriálnymi látkami. Pri určitých formách tzv. agresívnej parodontitídy sa môžu ordinovať aj antibiotiká. Ideálny cieľ liečby parodontitídy je poškodený a stratený závesný aparát zuba znovu vybudovať, regenerovať. Existujú však formy chirurgického ošetrenia, kedy sa poškodené tkanivá vyčistia, korene vyhladia a na miesto defektov sa vloží náhrada kosti (tzv. augmentačný materiál), ktoré sa potom prekryjú špeciálnou blanou - membránou a rana sa nechá zhojiť. Tento postup sa nazýva „riadená tkanivová regenerácia“. Takýmto spôsobom je možné stratené tkanivo dobudovať. Najmenej namáhavo možno ochoreniam predchádzať starostlivou ochranou vlastného chrupu. Čiže jeho pravidelným a správnym čistením, najlepšie po každom jedle. Kvalitná, neopotrebovaná zubná kefka a pasta sú úplnou samozrejmosťou.
Autor článku: MUDr. Tomáš Siebert, PhD.